1

Ako ma bolela chrbtica

Volám sa Anton Gúth, som lekár na rehabilitačnom pracovisku, pokým som sám nemal ťažkosti s chrbticou, napriek tomu, že som pacientov s týmto ochorením vtedy liečil viac ako 20 rokov, nemal som ani čiastočne predstavu o tom, aké problémy a bolesti je táto porucha schopná spôsobiť. Moje pripútanie na nemocničné lôžko našej kliniky v roku 1995, po bolestivom  nesprávnom dvíhaní kredenca,  vo mne upevnilo presvedčenie, že „už nikdy viac sa to nesmie zopakovať!“ a že musím urobiť všetko pre to, aby sa bolesti nedostavili po čase opäť. Dnes sa venujem tomuto problému viac ako 40 rokov a myslím, že moja vyššie uvedené úvaha bola správna.

Základný liečebný postup, ktorý sa pri týchto ťažkostiach vyučuje na fakulte mi bol známy od školských rokov. Ten hovorí, že najdôležitejšie je odstrániť bolesť. Keď sa to podarí, obyčajne snahy väčšiny lekárov končia. Pacienta, ktorý prestane mať akútne bolesti, považujú za zdravého. Len niektorým pacientom sa podáva aj fyzikálna liečba alebo pohybová liečba. Pacienti túto zložku liečby prijímajú pozitívne len dovtedy, pokiaľ nevyžaduje z ich strany aktivitu. Veľmi si chvália masáže, parafín, saunu a niektoré elektroliečebné procedúry zamerané proti bolesti. Len s nevôľou prijímajú cvičenia, ktoré nútia pacienta fyzicky na sebe pracovať – teda cvičiť.

Na druhej strane musím povedať, že aj dnes sa zo strany ošetrujúceho personálu stretávam s dobre mienenými radami, ktoré však majú nesprávny obsah. Lekári, ale aj v súčasnosti vydávané publikácie odporúčajú „posilňovať svalový korzet“, spevniť chrbticu, cvičiť svaly okolo chrbtice a podobné nezmysly. Takto formulované odporúčanie je zavádzajúce a demonštruje neznalosť problematiky. Ako sa dozvieš ďalej, svaly nemožno cvičiť len posilňovaním („posilňovať svalový korzet“!!?), treba ich na cvičenie aj správne pripraviť a hlavne zariadiť aj ich pouvoľňovanie keď sú skrátené a hlavne vzájomné vyváženie. Navyše, a to je najdôležitejšie, musíme pacienta nacvičiť, ako realizovať všetky činnosti v dennom živote doma, na pracovisku a pri hobby aktivitách v čo najšetrnejších pozíciách.

Zdravotnícky personál popri množstve iných starostí často nemá ani chuť, ani trpezlivosť na to, aby ťa získal pre aktívny prístup k tvojim ťažkostiam. Totiž vo chvíli keď „prestane bolesť“, keď ťa prepustia z nemocnice alebo si ukončil ambulantnú starostlivosť, obyčajne skončíš s cvičením, prípadne cvičíš len dovtedy, kým si ešte chrbticu „uvedomuješ“, kým ťa trochu pobolieva, kým ťa niečo omína. Na svoj aktívny prístup obyčajne zabudneš v to ráno, keď sa prebudíš, vstaneš a nič ťa (dočasne) nebolí. Tento stav možno hodnotiť ako časovanú bombu, ktorá vybuchne, keď to budeš najmenej čakať. Ťažkosti sa ti môžu obnoviť a darmo budeš obviňovať „dvíhanie mince“, „počasie“, „trhnutie uzdou pri jazde na koni“ alebo inú činnosť. Pravda je však úplne inde. Seknutie v krížoch, ktoré vzniklo náhle, je ako pretečený pohár: postihnutý si doňho prikvapkával chorobné zmeny postupne po celý doterajší život – nesprávnym preťažovaním chrbtice, nedostatočne aktívnym životom, presiľovaním svalstva, ktoré zabezpečuje sed alebo stoj, a naopak jednorazovým nadmerným zaťažovaním svalov zabezpečujúcich športovú alebo záujmovú činnosť – okopávanie na poli, práca so sekerou alebo kladivom na chate, športový výkon s opakujúcou sa činnosťou rúk alebo nôh.

Na zvládnutie bolestí chrbtice rozhodne nestačí jedna manipulácia, nestačí aplikovanie prúdov z najnovšieho prístroja, nestačí podávanie najlepších analgetík alebo dobrá masáž, resp. cvičenie podľa najnovšej techniky. Je potrebné aj čosi viac, musíš sa pre „problém“ zapáliť, musíš sa sám  presvedčiť, že predpísané cvičenie, psychická a fyzická relaxácia a predpísaná pohybová kultúra sa musia realizovať denne, aj keď už akútne príznaky odzneli. Školu chrbtice chápeme ako každodennú, integrálnu súčasť bežného života. Až do posledných rokov minulého storočia sme u nás nemali ucelenú koncepciu preventívnych opatrení, ktoré by zabraňovali vzniku funkčných ťažkostí chrbtice. V anglicky hovoriacich krajinách sa už vtedy sformovali hnutia označované ako škola chrbta, ktoré predstavovali najnovšie názory na vznik ťažkostí s chrbticou, spôsob ich medicínskeho zvládnutia a navyše praktické rady do života: ako ležať, ako vstávať z postele, umývať sa, obliekať sa, ako správne sedieť v aute, v práci, ako správne dvíhať, kosiť, rúbať drevo a pod. Keď sa mi prvýkrát dostala do ruky takáto kniha, uvedomil som si, aké je ľahké robiť prevenciu, keď už chrbtica bolí a pacient je ochotný vo všetkom spolupracovať, avšak aké je ťažké presvedčiť o jej nevyhnutnej potrebe aj človeka, ktorý bezprostredne netrpí, ale je aktuálne ohrozený, prípadne čo najširší okruh ľudí, ktorí doteraz ťažkosti s chrbticou nemali, ale nesprávnym spôsobom života  si o bolesti chrta „koledujú“.

Aspoň v základných črtách sa musíš oboznámiť s anatómiou kostí, kĺbov, svalov, svalových obalov, väzov a nervových štruktúr. Následne musíš pochopiť základné funkcie týchto štruktúr. Navyše si musíš uvedomiť, že v reťazci príčin a následkov bolestí je poškodenie chrbtice až na konci. Najskôr je prítomná porucha nervovej regulácie, porucha svalov a ich obalov, čiže porucha funkcie pohybového aparátu na rôznych stupňoch. Až následne dochádza ku poruche štruktúry medzistavcovej platničky alebo vytvoreniu „kostených výrastkov“ na stavcoch.

004 rehabilitácia stvavcov  bolesť 50

Rehabilitácia stavcov

Vyliečiť zlomeninu u našich vzdelanejších i nie tak vzdialených predkov znamenalo prežiť. „Vzhľadom ku každodennej potrebe realizácie značného množstva pohybu“ dochádzalo u našich predchodcov určite relatívne k menšiemu počtu zlomenín. Totiž koordinácia ich svalového aparátu musela byť u takého cromaňanca (homo sapiens…)podstatne lepšia, ako u súčasného človeka (homo sapiens „compiuterenzis“) „odkázaného“ na zarábanie si sedením „na zadku“ pri počítači. Keď však v tej ďalekej minulosti došlo ku zlomenine pri boji o prežitie, musela byť fraktúra určite „poriadna“. Práve vtedy nastupovala bolesť, ako zásadný symptóm smerujúci k imobilizácii zlomeného úseku. Naši predchodcovia takto prišli určite veľmi skoro na to, že zlomená, nehýbajúca sa končatina, sa podstatne lepšie zhojí, ako končatina v pohybe. V staroveku máme už rukolapné dôkazy, keď sa na múmiach vyskytujú dlahy imobilizujúce zlomenú končatinu, protézy amputovaných častí, alebo zlaté mostíky v ústach. Dokonca aj najznámejšia múmia mladučkého Tutanchamóna mala zle zhojenú zlomeninu dolnej končatiny. Každodenný život, ale predovšetkým vojnové udalosti – najmä tie posledné dve vojny, prinášali so sebou množstvo zranení spojených so zlomeninou. Chirurgické riešenie spočívalo v repozícii, imobilizácii a v niektorých prípadoch následnej rehabilitácii. Že sa to dá dotiahnuť až k vrcholu môže byť príkladom špecializovaný komplex zariadení pre nemeckých vojakov v komplexe Berlin Buch s obrovskými priestormi pre chirurgiu i rehabilitáciu. „Veď vojačik nato, aby mohol byť zabíjaný a aby mohol zabíjať, musel byť predsa dobre pohyblivý…“. Konzervatívne riešenie sadrovou dlahou bolo teda asi najčastejší spôsob napomáhania urýchleniu hojenia zlomeniny vo vyhovujúcej pozícii. Až podstatne neskôr sa pridali extenčné mechanizmy s ťahom závažím cez kladku na dolné končatiny alebo krčnú chrbticu. Sám si pamätám, že keď sme prišli pred 40-timi rokmi ako študenti na chirurgickú kliniku prezentovali nám novinku: osteosyntézu klincami, alebo dlahami systémom Poldy Kladno. Bolo to čosi mimoriadne, nové. Keď vyvinuli nehrdzavejúcu, nedráždivú, nemagnetujúcu oceľ, otvorili sa medicíne nečakané ďalekosiahlych liečebné možnosti. Z nášho pohľadu – pohľadu rehabilitácie, sa kvalita liečby niekoľkonásobne zlepšila. Od sadrového fixovania a kľudového režimu sme mohli temer zo dňa na deň prejsť k aktivite. Tá znamenala odstránenie preležanín, tromboflebít, zápalu pľúc, negatívnej dusíkovej bilancie … – čo všetko, najmä u starších pacientov, znamenalo temer istú smrť. Ale aj u mladších sa zlepšila kvalita funkčných výstupov: zriedkavo sa dnes už stretáme s osteoporózou, neupraviteľnými flekčnými alebo extenčnými koraktúrami, koordinačnými poruchami a pod.. Pacienta so zlomeninou, riešenou osteosyntézou je proste radosť rehabilitovať. A tak sa nebojme, „vstupujeme do tejto hry“ aktívne čím skôr a na každom mieste!

prof. Gúth

007 ako dvíhať0

Dvíhanie a nosenie

Nakupovanie a nosenie tašiek s nákupom patrí ku každodenným činnostiam. Z hľadiska chrbtice sa jedná o dve aktivity: tovar je potrebné vziať a vložiť do košíka, z košíka ho preložiť do tašky a potom ho treba niesť určitú vzdialenosť. Nesprávne zaťaženie pri nakupovaní i s pomerne malou hmotnosťou nákupu je však často poslednou kvapkou pre vznik bolesti v krížoch.

Nízko uložený tovaru v obchode dosiahni predklonom so zabezpečenou chrbticou alebo vyvážením pomocou lastovičky. Pri ťažšom tovare použi podrep, tovar si priblíž čo najbližšie k trupu. Pozor, aby nedošlo k rotácii trupu v predklone! Poťažkaj ho a až potom ho pomaly dvíhaj, pričom ho drž čo najbližšie pri tele.

Všeobecne platí, že s nákupom sa domov nemáš nikdy náhliť. Totiž fyzická námaha spojená so stresom, prípadne chlad a dážď sú ideálne podmienky na vznik ťažkostí s chrbticou. Pamätaj na to hlavne v časoch sviatkov ako sú Vianoce keď sa všetci namiesto stíšenia nadmieru ponáhľame len preto, aby sme stihli ponakupovať.

Na donesenie nákupu domov používaj buď ruksak alebo si nákup rozlož do dvoch tašiek (igelitiek) z dôvodu vyváženia. Drž chrbát vzpriamene.

Prof. Gúth

008 práca v kľaku0

Práca v stoji a kľaku

Pri práci v stoji je z hľadiska zaťaženia chrbtice najdôležitejšia výška pracovného stola. Uprav si ju, aby si „nezalamoval“ chrbticu predklonom v krížoch. Dosiahneš to tak, že jednou nohou urobíš krok dopredu (prípadne na priečku na pracovnom stole alebo nízku debničku – viď. kapitolu žehlenie), druhú nechaj vystretú.

Obyčajne pracuješ v záhrade v predklone, kľaku a drepe, dvíhaš sa, otáčaš, kopeš, fúrikuješ, kosíš a naťahuješ sa. Ak si chceš chrániť chrbticu, nesmieš dopustiť zmenu  vyváženého postoja, t. j. nedovoľ zmenu polohy ťažiska. Používaj preto náradie s dlhšími rúčkami. Keď musíš pracovať v podrepe, použi kľak so zabezpečenou chrbticou, pri dvíhaní maj taktiež vždy zabezpečenú chrbticu.

Správna centrácia krčnej, hrudnej aj driekovej oblasti je základný predpoklad úspechu.

V záhrade si nikdy nepovedz: „Ešte túto hriadku musím vyplieť! Tento sneh poodhŕňať! Túto lúku musím pokosiť!...“ Kop, saď, kos a pracuj len toľko, koľko ti dovolí tvoja chrbtica! Bolesť je krik chrbtice, ktorou volá o pomoc.

Pozície so statickým napätím a činnosti často striedaj, najmä keď kopeš alebo kosíš. Rob to v zabezpečenej pozícii chrbtice a len tak dlho, pokiaľ ti svaly a chrbtica nesignalizujú, aby si prestal – stačí už to, že si ich uvedomíš!

Tam kde to je možné snaž sa preniesť aktivity na záhradný stôl: sadenie, presádzanie, úpravy rastlín… možno realizovať v špeciálnych košíkoch, ktoré si môžeš vytiahnuť zo zeme a realizovať aktivity na doske stola v stoji a nie na zemi.

Keď už v záhrade alebo dielni niečo robíš, tak rob len to, čo robíš rád. Ak by si prácu robil „z donútenia“, tak ju radšej nerob!

Práce okolo domu, ako je zametanie, odstraňovanie odpadkov, odhŕňanie snehu musíš robiť s chránenou pozíciou chrbtice. Aj keď sú to obyčajne krátkodobé, nárazové akcie, ohrozujú tvoju chrbticu rovnako, ako iné dlhodobo realizované práce pri bežiacom páse vo fabrike, v záhrade alebo hobby aktivitách.

Prof. Gúth

009 kúpanie sprchovanie voda0

Čo je lepšie – kúpanie alebo sprchovanie?

Nepoužívaj vaňu, ale len sprchu keď máš bolesti chrbtice! Vo vani sa totiž v niektorých prípadoch, po prechodnom uvoľnení a svalovej relaxácii v teplej vode, môže počas švihovej fázy vstávania smerom dopredu z vane dostaviť prudká bolesť v krížoch, ktorá ti zabráni vstať. Je to spôsobené uvoľnením obranného svalového napätia v prostredí teplej vody vo vani, zmenou tlaku na medzistavcovú platničku, resp. následným prudkým podráždením svalov, ktoré zabezpečujú obranné svalové napätie okolo chrbtice.  Z uvedeného vyplýva, že do vane sa treba ísť kúpať len v pokľaku, pri vstávaní z vane využívaj pohyb v bedrových a kolenných kĺboch, aby mohla chrbtica zostať počas celého aktu chránená.

Keď je k dispozícii len vaňa, treba sa umývať v polohe v kľaku. Z tejto polohy sa potom podstatne ľahšie vstáva, a čo je najdôležitejšie, možno dodržať chránenú pozíciu. Môžeš taktiež využiť stoličku alebo zdvihák do vane pri dodržiavaní rovnakýc zákonitostí ako pri sede za stolom.

Čistenie zubov a umývanie

Po kontrolovanom vstaní z postele obyčajne nasleduje návšteva kúpeľne s viacerými štandardnými úkonmi, ktoré musíš zvládnuť tiež bez bolesti. Za bežných okolností si ani neuvedomuješ, že pri rannom umývaní a čistení zubov urobíš predklon v oblasti krčnej, hrudnej, ako i driekovej chrbtice. V prípade prítomného bolestivého stavu alebo keď chceš takémuto stavu predchádzať, musíš využiť ochrannú pozíciu pre chrbticu. Predstav si, že si „zhltol pravítko“, ktoré ti bráni urobiť vyššie uvedené predklony. K umývadlu sa však treba dostať, a preto na to môžeš využiť kľak pri umývadle, roznoženie. Tým priblíženie hlavy nad umývadlo so zabezpečenou chrbticou: opretie sa jednou vystretou rukou o stenu alebo o svoje stehno. Neskôr môžeš  použiť i vyvážený stoj v chránenej pozícii. Vždy maj pri čistení zubov poruke aj pohár na vodu.

Prof. Gúth

010 auto a škola chr

Auto a škola chrbtice

Sedenie za volantom

Od sedu na stoličke a v kresle môžeme spolu prejsť k sedu v aute, ktoré obyčajne nasleduje po ranných aktivitách pri ceste do práce. Ohnutie dopredu v driekovej chrbtici si nemôžeš dovoliť ani pri dlhšom šoférovaní a únave zo statického zaťaženia v sede za volantom. Preto využívaj opierku a správne si nastav volant, vzdialenosť sedadla od volantu a pedálov. Pri nesprávnom nastavení reagujú najmä skrátené svalové skupiny  na zadnej strane lýtka a stehna  bolestivým pocitom. Keď máš ťažkosti s chrbticou, radšej nešoféruj a použi verejný dopravný prostriedok, v ktorom môžeš stáť. Vždy po hodine šoférovania urob prestávku s precvičením všetkých svalov. Ak musíš, v prípade akútnych bolestí chrbtice,predsa cestovať autom, nechaj sa radšej prepravovať v ležiacej polohe na zadnom sedadle.

Nastupovanie do auta

V prípade dohodových ťažkostí s chrbticou môžeš pri nastupovaní do auta zažiť zvláštnu situáciu. Môže ťa pri tom „seknúť“ tak, že „stvrdneš“ od bolesti. Všetkým, čo sa na to pozerajú, je do smiechu, len tebe do plaču…

Do auta nastupujeme obyčajne tak, že dovnútra dáme najprv jednu nohu zohnutú v kolene, potom hlavu v predklone, dosadneme na sedadlo a vtiahneme za sebou druhú nohu. O tom, že pri tomto spôsobe nastupovania dochádza k nadmernému zaťaženiu chrbtice v ohybe, ťa môže poučiť každý, kto už mal ťažkosti s chrbticou. Ochrana: pri nastupovaní do auta sa musíš najprv chytiť okraja nad dverami (je paradoxné, že žiadne auto nemá pri sedadle šoféra nad dverami držiak…). V zabezpečenej pozícii chrbtice urob drep až na úroveň, aby si mal hlavu nižšie, ako je horný okraj otvorených dverí, potom zasúvaj zároveň hlavu aj trup do strany nad sedadlo. Sadni si. Až po nasadnutí vťahuj nohy zohnuté v bedrových a kolenných kĺboch. Pritom stále dbaj na zabezpečenú chrbticu. V akútnej fáze musíš prisunúť sedadlo čo najbližšie pod volant, aby si nemusel mať natiahnuté a vystreté nohy v kolenách.  Zasunutie sedadla pod volant musíš uskutočniť ťahom a nie prudko trhnutím.

Vystupovanie z auta

Pri vystupovaní z miesta šoféra musíš dodržiavať ten istý postup ako pri nastupovaní, len v opačnom poradí. Najprv si otvoríš dvere, potom posunieš sedadlo spod volanta pomaly dozadu, aby si mal priestor. Chytíš sa ľavou rukou vonkajšieho okraja nad dverami a nadvihneš zadok. Ten spolu so zohnutou ľavou nohou vysunieš do strany smerom von z auta, potom prisunieš pravú nohu. Vymeníš si ruky. Držíš sa pravou rukou – a už známym spôsobom  sa „zo sedu do stoja“ postavíš.

Opravovanie auta

Pohonná jednotka – motor je v osobnom aute umiestnená nízko. Šofér je pri nečakanej oprave nútený použiť výrazný predklon. Niekedy je navyše treba vynakladať veľkú silu pomerne dlhý čas („zapečená“ sviečka…). Situácia môže byť dramatizovaná napätím: auto sa pokazilo a opravára nikde… Sú to všetko útoky na psychiku a pre chrbticu preťažujúce pozície. Doma ich rieš opravárenskou jamou, dvihnutím auta do výšky hydraulickým zariadením, nájazdovou rampou…

Prvá pomoc pri oprave počas cesty, keď máš ťažkosti s chrbticou, je kľak k motoru tak, aby si rukami pohodlne dosiahol hociktorú časť.

Prof. Gúth

011 práca v sede

Práca v sede

Najprv si ozrejmime, čo je to neutrálna pozícia panvy – pozri priložený nákres, potom môžeš prejsť na zabezpečený sed.

Z hladiska chrbtice je práca v sede staticky veľmi namáhavá, preto za najlepší považujeme zabezpečený sed, i keď možno na prvý pohľad pôsobí  nepohodlne. Pri jeho realizácii si sadni  na okraj stoličky. Nohy  rozkroč na 90°, stupaje nechaj položené na podložke. V členku, kolene a bedrovom kĺbe dodržuj odporúčaný uhol 90°. Niektorí odporúčajú uhol v bedrovom kĺbe niečo zväčšiť. Napriamením si zabezpeč celú chrbticu tak, že rovinu panvy postavíš do horizontály (Pozri si stranu 14 a úvahu o lavóri plnom vody. Vodu nesmieš rozliať!), tým správne centruješ chrbticu v driekovej a krížovej oblasti. Potom bez veľkého úsilia zatiahni plecia mierne dole. Hlava pri „zasunutí brady“ sa automaticky dostane do správneho postavenia. Daný stav sa ti nepodarí udržať dlhšie pokiaľ máš svalovú nerovnováhu – teda, pokiaľ skrátené svaly budú ťahať do predklou a oslabené im v tom nebudú schopné zabrániť. Pracuj v tzv. „pracovnom sektore“, ktorý je vymedzený uhlom 90° medzi stehnami.

Nastavenie výšky stola a stoličky si musíš urobiť tak, aby si pri došliapnutí celými stupajami chodidiel na zem mal pri položení prstov na klávesnicu v lakti uhol 90°. Ruky by mali spočívať celými predlaktiami na ploche pracovného stola. Operadlo na chrbát by nemalo mať ostrú tvrdú hranu a malo by byť skôr vyššie ako nízke. Napomáha fixovať zabezpečenú chrbticu v krížovej oblasti.  V takejto polohe nemôžeš vydržať celú pracovnú dobu. Máš pravdu. Preto sa správaj dynamicky (môžeš sa „mrviť“, preventívne rob drobné zmeny polohy) – keď ti tvoja chrbtica miernym pobolievaním „našepká“, že už nie je niečo v poriadku, zmeň zaťaženie chrbtice v sede, alebo sa poprechádzaj!  Podľa Zákona o bezpečnosti pri práci je potrebná zmena sedenia každé dve hodiny!

Výšku očí musíš mať vo výške horného okraja obrazovky, resp. špica nosa by mala byť na stred počítačového monitoru. Myš polož na stôl tak, aby si pri jej ovládaní musel minimálne pohnúť zápästím z východiskovej, vyššie popísanej pozície predlaktia. Zápästm nikdy netlač naokraj stola! Vylúčiť súčasné vystavenie chrbtice predklonu a otáčaniu! Nevytáčaj trup pri sedení na pevnej stoličke mimo pracovný priestor, ktorý je vymedzený uhlom 90° medzi tvojimi stehnami.

Písanie perom

Pokiaľ nebolo vymyslené tlačené písmo, zaoberali sa prepisovaním pisári. V  Egypte bolo povolanie pisára mimoriadne cenené. Ich pracovná pozícia, ako svedčí množsvo sôch, však bola pre krčnú chrbicu zvlášť zaťažujúca. Aj dnes je však nútenie, najmä detí, písať za stolom s rovnou doskou nevhodné. V stredoveku zistli (asi naozaj veľa písali), že je vhodné písať na šikmej ploche a ešte vhodnejšie v stoji. Svedčí o tom napríklad aj mozaika z chrámu sv. Marka v  Benátkach, kde má sv. Ambrózius znázornené zariadenie, kde sa dá výška stola na písanie knihy nastaviť (Obr. 146d).

Písanie na tablete

Tablety momentálne „dobíjajú“ svet. Je možné, že do roka – dvoch, ich bude mať v aktovke každé dieťa. Ako prenosná pomôcka, na krátkodobé použitie, može byť umiestnený na rovnej ploche stola. Nemôže to však byť pozícia trvalá. Tobôž nie celodenná. Pri dlhšom písaní alebo čítaní z tabletu si ho musíš podložiť zošikmenou plochou. Tak to robili pisári alebo čitatelia s knihami už v stredoveku. (Obr. 144 – 146) Keď si zarábaš na živobytie písaním, dožaduj sa riadneho monitoru a jeho správneho nastavenia, ako bolo rozobraté na predchádzajúcej strane.

Čítanie

Keď čítaš román, uchop si ho do ruky, polož na dlaň a roztvor strany – v tom momente dosiahneš potrebný uhol, ktorý bude zvierať rovina knihy s rovinou stola. Priamka pohľadu bude dopadávať kolmo na rovinu knihy. Nechať román pri čítaní na stole je nevhodné najmä z hľadiska zaťaženia krčnej chrbtice. Román sa obyčajne číta dlho. Dlhodobé statické zaťaženie chrbtice je nevhodné! Bulvárne plátky a noviny, ktoré sa dnes skôr listujú ako čítajú, môžeš pri krátkotrvajúcom prehadzovaní listov, nechať na rovine stola.

Esemeskovanie

Napísať jednu krátku esemesku možno v hociakej pozícii. Písať dlhé esemesky a najmä ich veľké množstvo jedným dychom znamená pre krčnú chrbticu, najme jej hornú tretinu mimoriadnu záťaž, na ktorú môže zareagovať bolesťami krku alebo hlavy. Obdobne je to pri rôznych hrách cez mobil, ktoré vyžadujú dlhodobé sústredenie pozornosti a zvýšené napätie krčného svalstva.

Hrať sa treba! Už Nitzsche tvrdil, že v každom chlapovi sa skrýva kus chlapca. Nesmie to byť za každú cenu a dlhodobo!

 

Prof. Gúth

012 dynamický sed

Dynamický sed na gumenej lopte

Dynamický sed na gumenej lopte alebo PC vankúši od firmy Pro Kinesis (ktorý ti môže rehabilitačný lekár predpísať na účet posiťovne) za stolom optimalizuje nielen sed v každom momente pri zmene pozície, ale precvičuje zároveň aj striedavé zapínanie súhlasne pôsobiacich svalov a protismerne pôsobiacich svalov ako pri výcviku rovnováhy. Možno ich odporúčať najmä mladým pri písaní domácich úloh ako výbornú prevenciu vzniku možných porúch.

Podobné pochody sa odohrávajú aj na špeciálnych stoličkách s nestabilnou plochou pre sed alebo v sedle koňa pri jazdení.

Sed na klačadle

Kľačadlo je ideálna pomôcka na zaujatie  odporúčanej pozície medzi sedom a kľakom. Zošikmenie sedacej plochy napomáha  správnemu klopeniu panvy – aby sa dostala do horizontálnej roviny. Tým  sa zosúladí postavenia celej chrbtice – stáva sa zabezpečenou.

Pokiaľ máš ťažkosti s chrbticou, máš určite aj skrátené a oslabené svaly – preto by si mal s dlhým sedením na kľačadle zo začiatku problémy. Po zvládnutí školy chrbtice môžeš čas sedenia na kľačadle postupne predĺžiť. Zákonník bezpečnosti pri práci dovoľuje v práci sedieť na jednej stoličke v jednej polohe maximálne 2 hodiny.

Pri dodržiavaní vyššie popísaných zásad môžeš v sede zvládnuť aj časovo náročnú prácu a taktiež stereotypne sa opakujúcu prácu. Takáto práca je niekedy fyzicky mimoriadne náročná. Keď sa robila napríklad analýza práce pracovníčky v pokladni supermarketu, dokázalo sa, že zdvihne a preloží  behom hodiny až jednu tonu výrobkov…

Prof. Gúth

013 sed0

Sed

Skôr, ako ti popíšem jednotlivé spôsoby sedu, musíme si prebrať problematiku sedu vo všeobecnosti. Sed ako taký je statickou záťažou, ktorej by si sa mal vyhýbať, aj keď väčšina z nás veľkú časť života prežije v sede. Pri typickom nesprávnom sede je zaguľatený chrbát a panva podsadená dozadu. Táto pozícia dovoľuje nadmerne zvýšiť tlak na medzistavcovú platničku.

Klopením panvy dopredu do neutrálnej pozície (nie však preklopiť úplne dopredu) okolo osi otáčania zapájaš do pohybu protismerne sa hýbuce pomyselné ozubené kolesá. Tie automaticky ovplyvňujú aj postavenie trupu a hlavy. Totiž nesprávne postavenie chrbtice v krížovej oblasti nevhodne ovplyvňuje postavenie štruktúr nasadajúcich na panvu (driekovú, hrudnú a krčnú chrbticu) až po hlavu.

Z hľadiska záťaže medzistavcovej platničky v driekovej oblasti je najvhodnejší sed s chránenou pozíciou chrbtice (mohol by som ho nazvať „chlapský sed“). Môžem ti ho odporučiť, hoci na prvý pohľad vyzerá nepohodlne. Stupaje nôh zvierajú s predkoleniami 90°, predkolenia so stehnami zvierajú 90° a stehno zviera s osou trupu  90°. Navyše medzi stehnami je tiež uhol 90° – preto hovorím o chlapskom sede, spoločensky niekedy menej vhodnom. Niektorí autori požadujú mierne väčší uhol medzi stehnom a trupom, aby mohla byť správne klopená (centrovaná) panva.

Požadované ľahké klopenie panvy dopredu, najlepšie pochopíš pri kontrolnom pohybe: ruky si polož na lopaty panvových kostí a skús panvu preklopiť dopredu a dozadu! Pozoruj svoje telo: Čo robí trup, krk, hlava?

Sedenie na stoličke

Veľakrát zaujímame v sede na stoličke pozíciu, ktorá sa nám zdá pohodlná. Je však „vynútená“ skrátenými a oslabenými svalmi. Dlho v nej nevydržíš. Je únavná. Správny sed na stoličke si jednoducho zapamätáš podľa pravidla 90° ako som už napísal.  Nie je to práve „dievčenský sed“, ale určite je účinný. Vydržíš v ňom určite dlhšie, bez bolesti s lepším pracovným výkonom.(11, 7, 4)

Sedenie v kresle 

Správne sedieť platí vždy a za každých okolností. Skús to i teraz, keď čítaš túto knihu. Použi odľahčujúci optimálny sed s chránenou chrbticou, uvedom si dynamickosť sedu (t. j. neseď dlho v jednej polohe), uprav si sedacie plochy pomocou pomôcok, o ktorých sa dozvieš v poslednej kapitole tejto knihy, a nezabúdaj na vzpriamený chrbát so zabezpečenou chrbticou. V domácnosti by sme si mali upraviť aj výšku televíznej obrazovky s horným okrajom do výška našich očí.

Vstávanie zo stoličky

Keď väčšina ľudí vstáva zo stoličky, urobia zohnutie v driekovej chrbtici. Ako už vieš z čítania tejto knihy – zohnutie v drieku provokuje bolesť z nadmerného tlaku v medzistavcovej platničke. Musíš sa teda snažiť udržať driekovú chrbticu napriamenú. Ťažisko tela prenes najprv dopredu. Následne použi na vstávanie silu svalov dolných končatín a na vystieranie budeš používať vystretie v bedrách a kolenách. Napomôže ti pritom aj mierny švih vystretým trupom dopredu a opretie sa o stehná rukami.

015 čo je vlastne rehabilitácia0

Čo to je vlastne rehabilitácia?

Rehabilitácia je komplexný proces, ktorý zlepšuje priebeh ochorenia, zmenšuje deficit a urýchluje znovuzaradenie pacienta do rodinného, príp. pracovného prostredia. (Nie je to teda len suma prostriedkov fyzikálnej terapie). Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia, ktorej je súčasťou, pratrí v Slovenskej republike medzi základné odbory. Má svoje diagnostické metódy, liečebné prostriedky, pacientov i vedecké zázemie. Uvádzané liečebné prostriedky majú svoju presnú indikáciu, a preto patria do rúk rehabilitačného lekára, rehabilitačného pracovníka alebo fyzioterapeuta.

Komplexnosť procesu je daná tým, že chápe človeka ako celok, ktorý má ťažkosti telesné, i duševné, tie najmä v závažnejších prípadoch s poškodením pracovného potenciálu a handicapom, majú pracovno-sociálne dopady a navyše ich treba niekedy riešiť i výchovnými postupmi. Môžeme ju rozdeliť na:

a)      liečebnú rehabilitáciu,

b)      výchovnú rehabilitáciu,

c)      sociálnu rehabilitáciu a

d)     pracovnú rehabilitáciu.

Pre potreby internej medicíny sú tu prezentované prostriedky liečebnej rehabilitácie, výchovnej rehabilitácie, sociálnej rehabilitácie a pracovnej rehabilitácie. V našich pomeroch je v medicíne rehabilitácia zaradená do základného odboru Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. V zahraničí sa skôr presadzuje názov Rehabilitácia a fyzikálna terapia (anglicky a nemecky hovoriace krajiny) – vychádza to z historických danností, keď bola popri inom základnom odbore realizovaná a vyučovaná len fyzikálna terapia a až druhotne sa táto fyzikálna terapia integrovala do rehabilitácie. U nás vzhľadom k dlhodobej existencii kúpeľníctva sa v názve zdôrazňuje aj zložka balneológie. V tejto kapitole je aj balneológia a aj fyzikálna terapia chápaná ako súčasť rehabilitácie. Z tohto uhla pohľadu je  fyzioterapie integrálnou, terapeutickou,  súčasťou rehabilitácie.

a)      LIEČEBNÁ  REHABILITÁCIA

Má k dispozícii prostriedky:

a)      pasívne (prostriedky fyzikálnej terapie),

b)     aktívne, keď pacient aktívne spolupracuje pri realizácii daného postupu.

Pri pôsobení fyzikálnych prostriedkov sa uplatňujú primárne a sekundárne účinky.

Primárne účinky vznikajú tam, kde fyzikálna energia ovplyvňuje tkanivo, a závisia od jej schopnosti prenikať viac alebo menej do hĺbky.

Sekundárne účinky vznikajú mobilizáciou látok uvolnených v koži, podkoží a svalstve, a následne rozvedených krvnou a nervovou cestou v celom organizme.

Pasívne prostriedky  využívajú fyzikálnu energiu:

–          elektrickú energiu,

–          termickú energiu

–           svetelnú energiu

–           mechanickú energiu

–          mechanickú energiu na vodnom prostredí a

–           kúpeľné prostriedky,

– – balneoterapie,

– – speleoterapie a

– – klimatoterapie.

Podstatným znakom veľkej časti fyziatrických procedúr je vznik hyperémie. Rozoznávame 4 druhy hyperémie:

1.      chladovú svetločervenú hyperémiu, ktorá je forma arteriálnej hyperémie,

2.   tepelnú  červenú hyperémiu , na ktorej sa zúčastňuje arteriálna aj venózna krv,

3.      mechanickú hyperémiu, ktorá vzniká po trení, kefovaní alebo masáži a

4.      aktinický erytém, ktorý sa utvorí po ožiarení ultrafialovým svetlom.

Hyperémia má 5 základných účinkov:

1.      trofický – spôsobený zlepšením výživou, a tým aj funkcie prekrveného orgánu,

2.      rezorbčný – prejaví sa zvýšenou resorpciou exsudátov a transsudátov,

3.      spazmolytický účinok sa prejaví uvoľnením spazmu svalstva hladkého a priečne pruhovaného,

4.      analgetický – zmierňuje bolesť a

5.      baktericídny – uplatňuje sa zvýšeným prívodom obranných látok.

Aktívne prostriedky

Aktívne cvičenia vyžadujú aktívnu spoluprácu pacienta.

Rozdeľujeme ich podľa cieľa a účinku na:

1.      cvičenia sily (je zaťažený hlavne pohybový aparát),

2.      cvičenia obratnosti (je zaťažený najviac nervový systém),

3.      cvičenia vytrvalosti (je zaťažený predovšetkým kardiorespiračný aparát ) a

4.      cvičenia rýchlosti (je zaťažený predovšetkým kardiovaskulárnyr systém ).

Je samozrejmé, že při všetkých typoch cvičení sa zapájajú aj ostatné systémy, avšak boli vyznačené tie, na ktoré je konkrétny typ cielený. Na začiatku pohybovej aktivity pracuje organizmus na tzv. kyslíkový dlh (anaeróbna fáza, acidóza, vzostup kyseliny mliečnej, čo má mohutný vplyv na respiračný, kardiovaskulárny systém, pohybový aparát, atď). Prehĺbením inspíria, zvýšením systolického volumu, zrýchlením frekvencie srdca, zvýšením minútového volumu oganizmus kompenzuje zvýšené nároky jednotlivých systémov na prísun kyslíka. Keď skončí, nasleduje zotavovacia fáza. Vtedy sa zmenené hladiny (kyselina mliečna, CO2, O2) vracajú k norme.

Podľa formy rozlišujeme pohybovú záťaž na typ:

>tréningu vytrvalostného (záťaž na stále rovnakej hladine) a

> tréningu intervalového (keď sa striedajú fázy záťaže s menšou intenzitou s fázami so submaximálnou záťažou).

Podľa odporu, ktorý je schopný pacient prekonať rozoznávame cvičenia:

1.      cvičenie v predstave,

2.      cvičenie s dopomocou,

3.      aktívne cvičenie a

4.      cvičenie proti odporu.

Cvičenie začíname najľahším stupňom, t. j. pasívnymi pohybmi (v tomto prípade samozrejme nehovoríme o cvičení, ale o pohyboch). Pri objavení zášklbu požadujeme už aktívnu účasť na cvičení, alebo vykonávame cvičenie pomocou silnejších svalových skupín. Pri svaloch, ktové dosahujú stupeň 2 svalového testu, vykonávame pohybovú liečbu aktívnymi pohybmi s dopomocou. Podobné účinky dosiahneme cvičením vo vode alebo v závese (pacient môže cvičiť sám po inštruktáži rehabilitačným pracovníkom). Pri svalovom stupni 3 cvičíme postupne proti odporu, ktorý kladie gravitácia na tiaž pohybovaného segmentu. Sval postupným zväčšovaním odporu silnie. Pri rovnakom odpore môžeme obtiažnosť cvičenia dózovať, a to predlžovaním dĺžky cvičenia (časom) a rýchlosťou.

Z hľadiska nároku na svalovú silu začíname najprv s kyvadlovými pohybmi, potom nasledujú švihové a nakoniec ťahové a  odporové pohyby. Odpor pri cvičení sa kladie buď ručne, alebo pomocou náradia, náčinia, pružín, kladiek, závažia, vody atď. Najvhodnejší je ručný odpor, pretože umožňuje poznať sebakoordináciu pohybu, únavu, možnosť ihneď korigovať pohyb.

Pri cvičeniach v predstave

rehabilitačný pracovník informuje pacienta o možnosti realizácie požadovaného pohybu. Pacient si predstavuje, že sa pohyb na plegickej končatine uskutočňuje. Toto cvičenie je chápané ako príprava na facilitáciu a budúci aktívny pohyb.

Cvičenie s dopomocou

Pacient uskutočňuje v takých prípadoch, keď nie je ešte schopný realizovať požadovaný pohyb v plnom rozsahu. Je však schopný uskutočniť pohyb napríklad pri vylúčení gravitácie a ďalšiu fázu mu pomôže dokončiť rehabilitačný pracovník.

Facilitácia

Je najčastejšie používaný  prostriedok v rámci rehabilitačných programov. V slovenčine by sme ju mohli označiť ako kliesnenie cesty k pohybu.

K facilitačným prvkom patrí: jednoduché natiahnutie svalu, maximálne natiahnutie svalu, recipročná inernácia, pozitívna a negatívna oporná reakcia, symetrické a asymetrické šijové reflexy, panvové reflexy, staré pohybové vzory, plazenie a pod. Všetky využívajú postupnú kumuláciu podnetov na sub- a post- synaptickú membránu z atypických zdrojov a dráh s následným povelom k vôľovému pohybu. Vôľový pohyb, ktorý bol nemožný bez prekliesnenia cesty pre poškodenie kortikospinálnych dráh, nadmerné napätie a porušenie koordinácie, je po aplikáciii niektorého z facilitačných prvkov možný.

Aktívne cvičenie

Keď pacient zvládol pohyb aktívne, je možné upevňovať jeho realizáciu opakovaním. Uvádzané typy cvičení a jednotlivé prvky sú zoraďované do špeciálnych zostáv, ktoré sú označené najčastejšie podľa jednotlivých autorov, príp. typov ochorení, pre ktoré sú určené

b)     c)  VÝCHOVNÁ  A  SOCIÁLNA  REHABILITÁCIA

Výchovná rehabilitácia

Kladie si za úlohu naučiť pacienta alebo postihnutého žiť s handicapom alebo chronickou chorobou s čo najvyššou úrovňou kvality života. Zároveň sa snaží naučiť známe a neznáme okolie žiť s postihnutým jedincom. Najbližších príbuzných, spolupracovníkov a susedov považujeme za známe okolie. Za neznáme okolie považujeme všetkých, s ktorými môže postihnutý jedinec prísť do kontaktu mimo rodiny a pracovisko. Výchovná rehabilitácia zahŕňa výchovné prístupy, ktoré majú za úlohu kompenzovať psychické, psychosociálne alebo fyzické postihnutie. Tento problém je vždy kľúčovým momentom rehabilitačného procesu, napr. pri kardiovaskulárnych ochoreniach je dôležitá výchova k vylúčeniu rizikových faktorov ako základnému momentu pri predchádzaní recidív.  Pre pacientov s poruchami pohybového aparátu (poškodenie centrálneho a periférneho motoneurónu) je po realizácii pohybového programu najdôležitejšia výchova k nezávislosti, sebestačnosti so sebasýtiacimi a sebaobslužnými prvkami.  Pri vertebrogénnych ochoreniach je najdôležitejšia výchova k správnej posturálnej aktivite a pohybovej kultúre. Pri pooperačných stavoch na bedrovom kĺbe je dôležité nacvičiť s pacientom správny pohybový režim s dlhodobým čiastočným zaťažovaním operovanej DK. Cieľom psychosociálnej rehabilitácie je sociálna a psychologická reintegrácia postihnutého.

Koncept školy chrbtice

Je časť výchovnej rehabilitácie, ktorá sa snaží prevychovať svojho absolventa v postoji ku svojmu pohybovému aparátu a k adekvátnej činnosti tohoto aparátu. Pacient dostáva v problematike informácie o fyziológii svalstva, anatómii chrbtice, patofyziológii. Informácie by mal prijať, a potom sa podľa nich správať pri každodennom cvičení a zaujímaní špeciálnych polôh v pokoji, pri statickom zaťažení a rozličných typoch činnosti v domácom i pracovnom prostredí.

Pilatesov koncept

je výchovný systém zameraný na telesné cvičenie, pri ktorom sa využíva vzťah medzi dýchaním a držaním tela, čo ovplyvňuje aj psychiku. Význam tohoto cvičenia spočíva v schopnosti zapájať svalstvo bránice, hlboké stabilizátory trupu, svalstvo panvového dna a svalstvo brušnej steny, ktoré spolu tvoria oporu pri pohyboch driekovej chrbtice a tým aj celého trupu. Pri cvičení sa využívajú za účelom presného cielenia a efektívnosti, špeciálne k tomu vyvinuté prístroje. Pomocou týchto cvičení získava klient stabilitu pri pohybe, čo možno z rehabilitačného hľadiska využívať aj pri viacerých klinických jednotkách.

V sociálnej rehabilitácii využívame nasledujúce metódy:

–          psychoterapia zameraná na zvládnutie správania a presadenia sa,

–          autogénny tréning navodí psychické a svalové uvoľnenie,

–          biofeedback je znázornenie určitej funkcie, ktorú pacient bežne robí, takým spôsobom, aby mohol činnosť pozorovať (zrakom, sluchom),

–          coping je spôsob riešenia kríz u pacienta s chronickým ochorením. Spočíva v maximálnej informovanosti,

–          komunity a kluby sú zariadenia s vhodnou formou psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie postavenej na rovnakom postihnutí skupiny pacientov a v správnom odbornom vedení.

d) PRACOVNÁ  REHABILITÁCIA

Pri pracovnej rehabilitácii je práca využívaná najmä v rámci skupiny. Špecifickým spôsobom sa realizuje podľa konkrétneho motorického postihnutia alebo handicapu.

Ergoterapia je priamym pokračovaním, prípadne doplnkom liečebnej rehabilitácie. Pri správnom cielení možno dosiahnuť zväčšenie sily alebo zlepšenie pohyblivosti.

Liečba zamestnaním má za úlohu zmysluplným spôsobom vyplniť pacientovi čas trávený dlhodobou hospitalizáciou.

Chránená dielňa je zariadenie, ktoré sa uplatňuje v pracovnej, sociálnej aj výchovnej rehabilitácii. V chránenej dielni môžu pracovať osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou. Chránená dielňa nemá stanovený výrobný plán. Postihnutý jedinec v nej môže , ale nemusí každý deň pracovať. Je však do pracovného procesu aktivovaný prvkami súťaživosti, konkurencieschopnosti a ekonomickými faktormi.

Prof. Gúth