015 čo je vlastne rehabilitácia0

Čo to je vlastne rehabilitácia?

Rehabilitácia je komplexný proces, ktorý zlepšuje priebeh ochorenia, zmenšuje deficit a urýchluje znovuzaradenie pacienta do rodinného, príp. pracovného prostredia. (Nie je to teda len suma prostriedkov fyzikálnej terapie). Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia, ktorej je súčasťou, pratrí v Slovenskej republike medzi základné odbory. Má svoje diagnostické metódy, liečebné prostriedky, pacientov i vedecké zázemie. Uvádzané liečebné prostriedky majú svoju presnú indikáciu, a preto patria do rúk rehabilitačného lekára, rehabilitačného pracovníka alebo fyzioterapeuta.

Komplexnosť procesu je daná tým, že chápe človeka ako celok, ktorý má ťažkosti telesné, i duševné, tie najmä v závažnejších prípadoch s poškodením pracovného potenciálu a handicapom, majú pracovno-sociálne dopady a navyše ich treba niekedy riešiť i výchovnými postupmi. Môžeme ju rozdeliť na:

a)      liečebnú rehabilitáciu,

b)      výchovnú rehabilitáciu,

c)      sociálnu rehabilitáciu a

d)     pracovnú rehabilitáciu.

Pre potreby internej medicíny sú tu prezentované prostriedky liečebnej rehabilitácie, výchovnej rehabilitácie, sociálnej rehabilitácie a pracovnej rehabilitácie. V našich pomeroch je v medicíne rehabilitácia zaradená do základného odboru Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. V zahraničí sa skôr presadzuje názov Rehabilitácia a fyzikálna terapia (anglicky a nemecky hovoriace krajiny) – vychádza to z historických danností, keď bola popri inom základnom odbore realizovaná a vyučovaná len fyzikálna terapia a až druhotne sa táto fyzikálna terapia integrovala do rehabilitácie. U nás vzhľadom k dlhodobej existencii kúpeľníctva sa v názve zdôrazňuje aj zložka balneológie. V tejto kapitole je aj balneológia a aj fyzikálna terapia chápaná ako súčasť rehabilitácie. Z tohto uhla pohľadu je  fyzioterapie integrálnou, terapeutickou,  súčasťou rehabilitácie.

a)      LIEČEBNÁ  REHABILITÁCIA

Má k dispozícii prostriedky:

a)      pasívne (prostriedky fyzikálnej terapie),

b)     aktívne, keď pacient aktívne spolupracuje pri realizácii daného postupu.

Pri pôsobení fyzikálnych prostriedkov sa uplatňujú primárne a sekundárne účinky.

Primárne účinky vznikajú tam, kde fyzikálna energia ovplyvňuje tkanivo, a závisia od jej schopnosti prenikať viac alebo menej do hĺbky.

Sekundárne účinky vznikajú mobilizáciou látok uvolnených v koži, podkoží a svalstve, a následne rozvedených krvnou a nervovou cestou v celom organizme.

Pasívne prostriedky  využívajú fyzikálnu energiu:

–          elektrickú energiu,

–          termickú energiu

–           svetelnú energiu

–           mechanickú energiu

–          mechanickú energiu na vodnom prostredí a

–           kúpeľné prostriedky,

– – balneoterapie,

– – speleoterapie a

– – klimatoterapie.

Podstatným znakom veľkej časti fyziatrických procedúr je vznik hyperémie. Rozoznávame 4 druhy hyperémie:

1.      chladovú svetločervenú hyperémiu, ktorá je forma arteriálnej hyperémie,

2.   tepelnú  červenú hyperémiu , na ktorej sa zúčastňuje arteriálna aj venózna krv,

3.      mechanickú hyperémiu, ktorá vzniká po trení, kefovaní alebo masáži a

4.      aktinický erytém, ktorý sa utvorí po ožiarení ultrafialovým svetlom.

Hyperémia má 5 základných účinkov:

1.      trofický – spôsobený zlepšením výživou, a tým aj funkcie prekrveného orgánu,

2.      rezorbčný – prejaví sa zvýšenou resorpciou exsudátov a transsudátov,

3.      spazmolytický účinok sa prejaví uvoľnením spazmu svalstva hladkého a priečne pruhovaného,

4.      analgetický – zmierňuje bolesť a

5.      baktericídny – uplatňuje sa zvýšeným prívodom obranných látok.

Aktívne prostriedky

Aktívne cvičenia vyžadujú aktívnu spoluprácu pacienta.

Rozdeľujeme ich podľa cieľa a účinku na:

1.      cvičenia sily (je zaťažený hlavne pohybový aparát),

2.      cvičenia obratnosti (je zaťažený najviac nervový systém),

3.      cvičenia vytrvalosti (je zaťažený predovšetkým kardiorespiračný aparát ) a

4.      cvičenia rýchlosti (je zaťažený predovšetkým kardiovaskulárnyr systém ).

Je samozrejmé, že při všetkých typoch cvičení sa zapájajú aj ostatné systémy, avšak boli vyznačené tie, na ktoré je konkrétny typ cielený. Na začiatku pohybovej aktivity pracuje organizmus na tzv. kyslíkový dlh (anaeróbna fáza, acidóza, vzostup kyseliny mliečnej, čo má mohutný vplyv na respiračný, kardiovaskulárny systém, pohybový aparát, atď). Prehĺbením inspíria, zvýšením systolického volumu, zrýchlením frekvencie srdca, zvýšením minútového volumu oganizmus kompenzuje zvýšené nároky jednotlivých systémov na prísun kyslíka. Keď skončí, nasleduje zotavovacia fáza. Vtedy sa zmenené hladiny (kyselina mliečna, CO2, O2) vracajú k norme.

Podľa formy rozlišujeme pohybovú záťaž na typ:

>tréningu vytrvalostného (záťaž na stále rovnakej hladine) a

> tréningu intervalového (keď sa striedajú fázy záťaže s menšou intenzitou s fázami so submaximálnou záťažou).

Podľa odporu, ktorý je schopný pacient prekonať rozoznávame cvičenia:

1.      cvičenie v predstave,

2.      cvičenie s dopomocou,

3.      aktívne cvičenie a

4.      cvičenie proti odporu.

Cvičenie začíname najľahším stupňom, t. j. pasívnymi pohybmi (v tomto prípade samozrejme nehovoríme o cvičení, ale o pohyboch). Pri objavení zášklbu požadujeme už aktívnu účasť na cvičení, alebo vykonávame cvičenie pomocou silnejších svalových skupín. Pri svaloch, ktové dosahujú stupeň 2 svalového testu, vykonávame pohybovú liečbu aktívnymi pohybmi s dopomocou. Podobné účinky dosiahneme cvičením vo vode alebo v závese (pacient môže cvičiť sám po inštruktáži rehabilitačným pracovníkom). Pri svalovom stupni 3 cvičíme postupne proti odporu, ktorý kladie gravitácia na tiaž pohybovaného segmentu. Sval postupným zväčšovaním odporu silnie. Pri rovnakom odpore môžeme obtiažnosť cvičenia dózovať, a to predlžovaním dĺžky cvičenia (časom) a rýchlosťou.

Z hľadiska nároku na svalovú silu začíname najprv s kyvadlovými pohybmi, potom nasledujú švihové a nakoniec ťahové a  odporové pohyby. Odpor pri cvičení sa kladie buď ručne, alebo pomocou náradia, náčinia, pružín, kladiek, závažia, vody atď. Najvhodnejší je ručný odpor, pretože umožňuje poznať sebakoordináciu pohybu, únavu, možnosť ihneď korigovať pohyb.

Pri cvičeniach v predstave

rehabilitačný pracovník informuje pacienta o možnosti realizácie požadovaného pohybu. Pacient si predstavuje, že sa pohyb na plegickej končatine uskutočňuje. Toto cvičenie je chápané ako príprava na facilitáciu a budúci aktívny pohyb.

Cvičenie s dopomocou

Pacient uskutočňuje v takých prípadoch, keď nie je ešte schopný realizovať požadovaný pohyb v plnom rozsahu. Je však schopný uskutočniť pohyb napríklad pri vylúčení gravitácie a ďalšiu fázu mu pomôže dokončiť rehabilitačný pracovník.

Facilitácia

Je najčastejšie používaný  prostriedok v rámci rehabilitačných programov. V slovenčine by sme ju mohli označiť ako kliesnenie cesty k pohybu.

K facilitačným prvkom patrí: jednoduché natiahnutie svalu, maximálne natiahnutie svalu, recipročná inernácia, pozitívna a negatívna oporná reakcia, symetrické a asymetrické šijové reflexy, panvové reflexy, staré pohybové vzory, plazenie a pod. Všetky využívajú postupnú kumuláciu podnetov na sub- a post- synaptickú membránu z atypických zdrojov a dráh s následným povelom k vôľovému pohybu. Vôľový pohyb, ktorý bol nemožný bez prekliesnenia cesty pre poškodenie kortikospinálnych dráh, nadmerné napätie a porušenie koordinácie, je po aplikáciii niektorého z facilitačných prvkov možný.

Aktívne cvičenie

Keď pacient zvládol pohyb aktívne, je možné upevňovať jeho realizáciu opakovaním. Uvádzané typy cvičení a jednotlivé prvky sú zoraďované do špeciálnych zostáv, ktoré sú označené najčastejšie podľa jednotlivých autorov, príp. typov ochorení, pre ktoré sú určené

b)     c)  VÝCHOVNÁ  A  SOCIÁLNA  REHABILITÁCIA

Výchovná rehabilitácia

Kladie si za úlohu naučiť pacienta alebo postihnutého žiť s handicapom alebo chronickou chorobou s čo najvyššou úrovňou kvality života. Zároveň sa snaží naučiť známe a neznáme okolie žiť s postihnutým jedincom. Najbližších príbuzných, spolupracovníkov a susedov považujeme za známe okolie. Za neznáme okolie považujeme všetkých, s ktorými môže postihnutý jedinec prísť do kontaktu mimo rodiny a pracovisko. Výchovná rehabilitácia zahŕňa výchovné prístupy, ktoré majú za úlohu kompenzovať psychické, psychosociálne alebo fyzické postihnutie. Tento problém je vždy kľúčovým momentom rehabilitačného procesu, napr. pri kardiovaskulárnych ochoreniach je dôležitá výchova k vylúčeniu rizikových faktorov ako základnému momentu pri predchádzaní recidív.  Pre pacientov s poruchami pohybového aparátu (poškodenie centrálneho a periférneho motoneurónu) je po realizácii pohybového programu najdôležitejšia výchova k nezávislosti, sebestačnosti so sebasýtiacimi a sebaobslužnými prvkami.  Pri vertebrogénnych ochoreniach je najdôležitejšia výchova k správnej posturálnej aktivite a pohybovej kultúre. Pri pooperačných stavoch na bedrovom kĺbe je dôležité nacvičiť s pacientom správny pohybový režim s dlhodobým čiastočným zaťažovaním operovanej DK. Cieľom psychosociálnej rehabilitácie je sociálna a psychologická reintegrácia postihnutého.

Koncept školy chrbtice

Je časť výchovnej rehabilitácie, ktorá sa snaží prevychovať svojho absolventa v postoji ku svojmu pohybovému aparátu a k adekvátnej činnosti tohoto aparátu. Pacient dostáva v problematike informácie o fyziológii svalstva, anatómii chrbtice, patofyziológii. Informácie by mal prijať, a potom sa podľa nich správať pri každodennom cvičení a zaujímaní špeciálnych polôh v pokoji, pri statickom zaťažení a rozličných typoch činnosti v domácom i pracovnom prostredí.

Pilatesov koncept

je výchovný systém zameraný na telesné cvičenie, pri ktorom sa využíva vzťah medzi dýchaním a držaním tela, čo ovplyvňuje aj psychiku. Význam tohoto cvičenia spočíva v schopnosti zapájať svalstvo bránice, hlboké stabilizátory trupu, svalstvo panvového dna a svalstvo brušnej steny, ktoré spolu tvoria oporu pri pohyboch driekovej chrbtice a tým aj celého trupu. Pri cvičení sa využívajú za účelom presného cielenia a efektívnosti, špeciálne k tomu vyvinuté prístroje. Pomocou týchto cvičení získava klient stabilitu pri pohybe, čo možno z rehabilitačného hľadiska využívať aj pri viacerých klinických jednotkách.

V sociálnej rehabilitácii využívame nasledujúce metódy:

–          psychoterapia zameraná na zvládnutie správania a presadenia sa,

–          autogénny tréning navodí psychické a svalové uvoľnenie,

–          biofeedback je znázornenie určitej funkcie, ktorú pacient bežne robí, takým spôsobom, aby mohol činnosť pozorovať (zrakom, sluchom),

–          coping je spôsob riešenia kríz u pacienta s chronickým ochorením. Spočíva v maximálnej informovanosti,

–          komunity a kluby sú zariadenia s vhodnou formou psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie postavenej na rovnakom postihnutí skupiny pacientov a v správnom odbornom vedení.

d) PRACOVNÁ  REHABILITÁCIA

Pri pracovnej rehabilitácii je práca využívaná najmä v rámci skupiny. Špecifickým spôsobom sa realizuje podľa konkrétneho motorického postihnutia alebo handicapu.

Ergoterapia je priamym pokračovaním, prípadne doplnkom liečebnej rehabilitácie. Pri správnom cielení možno dosiahnuť zväčšenie sily alebo zlepšenie pohyblivosti.

Liečba zamestnaním má za úlohu zmysluplným spôsobom vyplniť pacientovi čas trávený dlhodobou hospitalizáciou.

Chránená dielňa je zariadenie, ktoré sa uplatňuje v pracovnej, sociálnej aj výchovnej rehabilitácii. V chránenej dielni môžu pracovať osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou. Chránená dielňa nemá stanovený výrobný plán. Postihnutý jedinec v nej môže , ale nemusí každý deň pracovať. Je však do pracovného procesu aktivovaný prvkami súťaživosti, konkurencieschopnosti a ekonomickými faktormi.

Prof. Gúth

Posted in Škola chrbtice.