Čo to je vlastne rehabilitácia?

Rehabilitácia je komplexný proces, ktorý zlepšuje priebeh ochorenia, zmenšuje deficit a urýchluje znovuzaradenie pacienta do rodinného, príp. pracovného prostredia. (Nie je to teda len suma prostriedkov fyzikálnej terapie). Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia, ktorej je súčasťou, pratrí v Slovenskej republike medzi základné odbory. Má svoje diagnostické metódy, liečebné prostriedky, pacientov i vedecké zázemie. Uvádzané liečebné prostriedky majú svoju presnú indikáciu, a preto patria do rúk rehabilitačného lekára, rehabilitačného pracovníka alebo fyzioterapeuta.

Komplexnosť procesu je daná tým, že chápe človeka ako celok, ktorý má ťažkosti telesné, i duševné, tie najmä v závažnejších prípadoch s poškodením pracovného potenciálu a handicapom, majú pracovno-sociálne dopady a navyše ich treba niekedy riešiť i výchovnými postupmi. Môžeme ju rozdeliť na:

a)      liečebnú rehabilitáciu,

b)      výchovnú rehabilitáciu,

c)      sociálnu rehabilitáciu a

d)     pracovnú rehabilitáciu.

Pre potreby internej medicíny sú tu prezentované prostriedky liečebnej rehabilitácie, výchovnej rehabilitácie, sociálnej rehabilitácie a pracovnej rehabilitácie. V našich pomeroch je v medicíne rehabilitácia zaradená do základného odboru Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. V zahraničí sa skôr presadzuje názov Rehabilitácia a fyzikálna terapia (anglicky a nemecky hovoriace krajiny) – vychádza to z historických danností, keď bola popri inom základnom odbore realizovaná a vyučovaná len fyzikálna terapia a až druhotne sa táto fyzikálna terapia integrovala do rehabilitácie. U nás vzhľadom k dlhodobej existencii kúpeľníctva sa v názve zdôrazňuje aj zložka balneológie. V tejto kapitole je aj balneológia a aj fyzikálna terapia chápaná ako súčasť rehabilitácie. Z tohto uhla pohľadu je  fyzioterapie integrálnou, terapeutickou,  súčasťou rehabilitácie.

a)      LIEČEBNÁ  REHABILITÁCIA

Má k dispozícii prostriedky:

a)      pasívne (prostriedky fyzikálnej terapie),

b)     aktívne, keď pacient aktívne spolupracuje pri realizácii daného postupu.

Pri pôsobení fyzikálnych prostriedkov sa uplatňujú primárne a sekundárne účinky.

Primárne účinky vznikajú tam, kde fyzikálna energia ovplyvňuje tkanivo, a závisia od jej schopnosti prenikať viac alebo menej do hĺbky.

Sekundárne účinky vznikajú mobilizáciou látok uvolnených v koži, podkoží a svalstve, a následne rozvedených krvnou a nervovou cestou v celom organizme.

Pasívne prostriedky  využívajú fyzikálnu energiu:

–          elektrickú energiu,

–          termickú energiu

–           svetelnú energiu

–           mechanickú energiu

–          mechanickú energiu na vodnom prostredí a

–           kúpeľné prostriedky,

– – balneoterapie,

– – speleoterapie a

– – klimatoterapie.

Podstatným znakom veľkej časti fyziatrických procedúr je vznik hyperémie. Rozoznávame 4 druhy hyperémie:

1.      chladovú svetločervenú hyperémiu, ktorá je forma arteriálnej hyperémie,

2.   tepelnú  červenú hyperémiu , na ktorej sa zúčastňuje arteriálna aj venózna krv,

3.      mechanickú hyperémiu, ktorá vzniká po trení, kefovaní alebo masáži a

4.      aktinický erytém, ktorý sa utvorí po ožiarení ultrafialovým svetlom.

Hyperémia má 5 základných účinkov:

1.      trofický – spôsobený zlepšením výživou, a tým aj funkcie prekrveného orgánu,

2.      rezorbčný – prejaví sa zvýšenou resorpciou exsudátov a transsudátov,

3.      spazmolytický účinok sa prejaví uvoľnením spazmu svalstva hladkého a priečne pruhovaného,

4.      analgetický – zmierňuje bolesť a

5.      baktericídny – uplatňuje sa zvýšeným prívodom obranných látok.

Aktívne prostriedky

Aktívne cvičenia vyžadujú aktívnu spoluprácu pacienta.

Rozdeľujeme ich podľa cieľa a účinku na:

1.      cvičenia sily (je zaťažený hlavne pohybový aparát),

2.      cvičenia obratnosti (je zaťažený najviac nervový systém),

3.      cvičenia vytrvalosti (je zaťažený predovšetkým kardiorespiračný aparát ) a

4.      cvičenia rýchlosti (je zaťažený predovšetkým kardiovaskulárnyr systém ).

Je samozrejmé, že při všetkých typoch cvičení sa zapájajú aj ostatné systémy, avšak boli vyznačené tie, na ktoré je konkrétny typ cielený. Na začiatku pohybovej aktivity pracuje organizmus na tzv. kyslíkový dlh (anaeróbna fáza, acidóza, vzostup kyseliny mliečnej, čo má mohutný vplyv na respiračný, kardiovaskulárny systém, pohybový aparát, atď). Prehĺbením inspíria, zvýšením systolického volumu, zrýchlením frekvencie srdca, zvýšením minútového volumu oganizmus kompenzuje zvýšené nároky jednotlivých systémov na prísun kyslíka. Keď skončí, nasleduje zotavovacia fáza. Vtedy sa zmenené hladiny (kyselina mliečna, CO2, O2) vracajú k norme.

Podľa formy rozlišujeme pohybovú záťaž na typ:

>tréningu vytrvalostného (záťaž na stále rovnakej hladine) a

> tréningu intervalového (keď sa striedajú fázy záťaže s menšou intenzitou s fázami so submaximálnou záťažou).

Podľa odporu, ktorý je schopný pacient prekonať rozoznávame cvičenia:

1.      cvičenie v predstave,

2.      cvičenie s dopomocou,

3.      aktívne cvičenie a

4.      cvičenie proti odporu.

Cvičenie začíname najľahším stupňom, t. j. pasívnymi pohybmi (v tomto prípade samozrejme nehovoríme o cvičení, ale o pohyboch). Pri objavení zášklbu požadujeme už aktívnu účasť na cvičení, alebo vykonávame cvičenie pomocou silnejších svalových skupín. Pri svaloch, ktové dosahujú stupeň 2 svalového testu, vykonávame pohybovú liečbu aktívnymi pohybmi s dopomocou. Podobné účinky dosiahneme cvičením vo vode alebo v závese (pacient môže cvičiť sám po inštruktáži rehabilitačným pracovníkom). Pri svalovom stupni 3 cvičíme postupne proti odporu, ktorý kladie gravitácia na tiaž pohybovaného segmentu. Sval postupným zväčšovaním odporu silnie. Pri rovnakom odpore môžeme obtiažnosť cvičenia dózovať, a to predlžovaním dĺžky cvičenia (časom) a rýchlosťou.

Z hľadiska nároku na svalovú silu začíname najprv s kyvadlovými pohybmi, potom nasledujú švihové a nakoniec ťahové a  odporové pohyby. Odpor pri cvičení sa kladie buď ručne, alebo pomocou náradia, náčinia, pružín, kladiek, závažia, vody atď. Najvhodnejší je ručný odpor, pretože umožňuje poznať sebakoordináciu pohybu, únavu, možnosť ihneď korigovať pohyb.

Pri cvičeniach v predstave

rehabilitačný pracovník informuje pacienta o možnosti realizácie požadovaného pohybu. Pacient si predstavuje, že sa pohyb na plegickej končatine uskutočňuje. Toto cvičenie je chápané ako príprava na facilitáciu a budúci aktívny pohyb.

Cvičenie s dopomocou

Pacient uskutočňuje v takých prípadoch, keď nie je ešte schopný realizovať požadovaný pohyb v plnom rozsahu. Je však schopný uskutočniť pohyb napríklad pri vylúčení gravitácie a ďalšiu fázu mu pomôže dokončiť rehabilitačný pracovník.

Facilitácia

Je najčastejšie používaný  prostriedok v rámci rehabilitačných programov. V slovenčine by sme ju mohli označiť ako kliesnenie cesty k pohybu.

K facilitačným prvkom patrí: jednoduché natiahnutie svalu, maximálne natiahnutie svalu, recipročná inernácia, pozitívna a negatívna oporná reakcia, symetrické a asymetrické šijové reflexy, panvové reflexy, staré pohybové vzory, plazenie a pod. Všetky využívajú postupnú kumuláciu podnetov na sub- a post- synaptickú membránu z atypických zdrojov a dráh s následným povelom k vôľovému pohybu. Vôľový pohyb, ktorý bol nemožný bez prekliesnenia cesty pre poškodenie kortikospinálnych dráh, nadmerné napätie a porušenie koordinácie, je po aplikáciii niektorého z facilitačných prvkov možný.

Aktívne cvičenie

Keď pacient zvládol pohyb aktívne, je možné upevňovať jeho realizáciu opakovaním. Uvádzané typy cvičení a jednotlivé prvky sú zoraďované do špeciálnych zostáv, ktoré sú označené najčastejšie podľa jednotlivých autorov, príp. typov ochorení, pre ktoré sú určené

b)     c)  VÝCHOVNÁ  A  SOCIÁLNA  REHABILITÁCIA

Výchovná rehabilitácia

Kladie si za úlohu naučiť pacienta alebo postihnutého žiť s handicapom alebo chronickou chorobou s čo najvyššou úrovňou kvality života. Zároveň sa snaží naučiť známe a neznáme okolie žiť s postihnutým jedincom. Najbližších príbuzných, spolupracovníkov a susedov považujeme za známe okolie. Za neznáme okolie považujeme všetkých, s ktorými môže postihnutý jedinec prísť do kontaktu mimo rodiny a pracovisko. Výchovná rehabilitácia zahŕňa výchovné prístupy, ktoré majú za úlohu kompenzovať psychické, psychosociálne alebo fyzické postihnutie. Tento problém je vždy kľúčovým momentom rehabilitačného procesu, napr. pri kardiovaskulárnych ochoreniach je dôležitá výchova k vylúčeniu rizikových faktorov ako základnému momentu pri predchádzaní recidív.  Pre pacientov s poruchami pohybového aparátu (poškodenie centrálneho a periférneho motoneurónu) je po realizácii pohybového programu najdôležitejšia výchova k nezávislosti, sebestačnosti so sebasýtiacimi a sebaobslužnými prvkami.  Pri vertebrogénnych ochoreniach je najdôležitejšia výchova k správnej posturálnej aktivite a pohybovej kultúre. Pri pooperačných stavoch na bedrovom kĺbe je dôležité nacvičiť s pacientom správny pohybový režim s dlhodobým čiastočným zaťažovaním operovanej DK. Cieľom psychosociálnej rehabilitácie je sociálna a psychologická reintegrácia postihnutého.

Koncept školy chrbtice

Je časť výchovnej rehabilitácie, ktorá sa snaží prevychovať svojho absolventa v postoji ku svojmu pohybovému aparátu a k adekvátnej činnosti tohoto aparátu. Pacient dostáva v problematike informácie o fyziológii svalstva, anatómii chrbtice, patofyziológii. Informácie by mal prijať, a potom sa podľa nich správať pri každodennom cvičení a zaujímaní špeciálnych polôh v pokoji, pri statickom zaťažení a rozličných typoch činnosti v domácom i pracovnom prostredí.

Pilatesov koncept

je výchovný systém zameraný na telesné cvičenie, pri ktorom sa využíva vzťah medzi dýchaním a držaním tela, čo ovplyvňuje aj psychiku. Význam tohoto cvičenia spočíva v schopnosti zapájať svalstvo bránice, hlboké stabilizátory trupu, svalstvo panvového dna a svalstvo brušnej steny, ktoré spolu tvoria oporu pri pohyboch driekovej chrbtice a tým aj celého trupu. Pri cvičení sa využívajú za účelom presného cielenia a efektívnosti, špeciálne k tomu vyvinuté prístroje. Pomocou týchto cvičení získava klient stabilitu pri pohybe, čo možno z rehabilitačného hľadiska využívať aj pri viacerých klinických jednotkách.

V sociálnej rehabilitácii využívame nasledujúce metódy:

–          psychoterapia zameraná na zvládnutie správania a presadenia sa,

–          autogénny tréning navodí psychické a svalové uvoľnenie,

–          biofeedback je znázornenie určitej funkcie, ktorú pacient bežne robí, takým spôsobom, aby mohol činnosť pozorovať (zrakom, sluchom),

–          coping je spôsob riešenia kríz u pacienta s chronickým ochorením. Spočíva v maximálnej informovanosti,

–          komunity a kluby sú zariadenia s vhodnou formou psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie postavenej na rovnakom postihnutí skupiny pacientov a v správnom odbornom vedení.

d) PRACOVNÁ  REHABILITÁCIA

Pri pracovnej rehabilitácii je práca využívaná najmä v rámci skupiny. Špecifickým spôsobom sa realizuje podľa konkrétneho motorického postihnutia alebo handicapu.

Ergoterapia je priamym pokračovaním, prípadne doplnkom liečebnej rehabilitácie. Pri správnom cielení možno dosiahnuť zväčšenie sily alebo zlepšenie pohyblivosti.

Liečba zamestnaním má za úlohu zmysluplným spôsobom vyplniť pacientovi čas trávený dlhodobou hospitalizáciou.

Chránená dielňa je zariadenie, ktoré sa uplatňuje v pracovnej, sociálnej aj výchovnej rehabilitácii. V chránenej dielni môžu pracovať osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou. Chránená dielňa nemá stanovený výrobný plán. Postihnutý jedinec v nej môže , ale nemusí každý deň pracovať. Je však do pracovného procesu aktivovaný prvkami súťaživosti, konkurencieschopnosti a ekonomickými faktormi.

Prof. Gúth

Nácvik správneho dýchania

Ako si už určite postrehol vyššie patrí medzi rozhodujúce motorické činnosti súvisiace s chrbticou dýchanie. Keďže väčšina z nás pracuje v sede – preťažujeme statické svaly, ktoré patria medzi pomocné dýchacie svaly (lichobežníkové svaly, šikmé svaly krku a zdvíhače lopatky). Tie sa následkom chronického preťažovania skracujú a takto zmenené majú tendenciu zapájať sa do bežného nádychu, napriek tomu, že u zdravého človeka by mali zostať nezapojené. Naše snaženie musíš teda v prvom rade smerovať k ich uvoľneniu. V druhom slede sa musíš naučiť nasmerovať nádych do dolného hrudníka – hrudná kosť sa hýbe smerom dopredu a rebrá smerom do strán. Rebrá nesmú smerovať dopredu a navonok!

Dychová vlna sa šíri pri nádychu z hrudníka smerom na brušnú stenu, ktorá musí síce zostať v symetrickom napätí, zároveň sa však musí hýbať smerom dopredu. Správne dýchanie začíname, ako uvádza Martinásková, cvičiť na chrbte, kolená pokrčené, chodidlá na podložke na šírku panvy, hlava podložená, hrudník a plecia uvoľnené, nesmú sa dvíhať ku hlave. Dýchaj kľudne, predstav si, že sa nadychuješ do spodnej oblasti brucha (pod pupok, do slabín), pupok nasilu nevytláčaj. S nádychom dvíhaj oblasť slabín (tlakom prstov môžeš skontrolovať ako sa  slabiny dvíhajú). Hrudník ani pupok sa nesmú dvíhať smerom ku hlave, spodné rebrá sa s nádychom rozširujú do strán, voľne dýchaj, nesnaž sa s prehnaným úsilím. Vdychovaný vzduch sa šíri rovnomerne do celého brucha, aj do zadnej časti chrbta – pod dolné rebrá. Snaž sa vytlačiť toto miesto s nádychom, kľudne dýchaj. Skombinuj toto cvičenie s napnutím brušných svalov.

Brušné svalstvo –  Poloha na chrbte ako pri nácviku dýchania. S výdychom hrudník, dolné rebrá a pupok klesnú ku panve (neutrálne postavenie), napni svaly panvového dna (zvierače) a brušné svaly (použi brušný lis ako pri kašli alebo smiechu). Drž brušné svalstvo v permanentnom napätí (spevňuj ich bez prehnaného úsilia) pritom dvihni nohy pokrčené v kolenách z podložky (prstami môžeš skontrolovať na bočnej strane trupu napätie svalov), kľudne dýchaj.  Precíť napnutie brušných svalov a uvoľnenie driekovej chrbtice, dýchaj do spodnej časti brucha, do slabín a  do zadnej časti chrbta, pritom si kontroluj hrudník a plecia (nesmú sa dvíhať ku hlave). Zotrvaj, kým sa cítiš pohodlne, potom polož päty na podložku, až potom uvoľni brušné svaly.

Vytvorený je piest, ktorý je základom pevného stabilizovaného trupu a podmienkou pre správnu aktivitu končatín a svalov okolo chrbtice. Toto napnutie svalov udržuj a trénuj aj počas dňa, kľudne pri tom dýchaj.Najlepšie je pre naštartovanie správneho dýchania začať každé cvičenie v polohe na chrbte s vypodloženými dolnými končatinami pod predkolenia (stolička, veľká lopta). Stačí v tejto pozícii ležať na tvrdom podklade a voľne dýchať pár minút. Pomocné dýchacie svaly sú obyčajne uvoľnené, hrudná kosť sa rozhýbe dopredu a hrudný kôš v dolnej tretine do strán.

Prof. Gúth

Rehabilitácia stavcov

Vyliečiť zlomeninu u našich vzdelanejších i nie tak vzdialených predkov znamenalo prežiť. „Vzhľadom ku každodennej potrebe realizácie značného množstva pohybu“ dochádzalo u našich predchodcov určite relatívne k menšiemu počtu zlomenín. Totiž koordinácia ich svalového aparátu musela byť u takého cromaňanca (homo sapiens…)podstatne lepšia, ako u súčasného človeka (homo sapiens „compiuterenzis“) „odkázaného“ na zarábanie si sedením „na zadku“ pri počítači. Keď však v tej ďalekej minulosti došlo ku zlomenine pri boji o prežitie, musela byť fraktúra určite „poriadna“. Práve vtedy nastupovala bolesť, ako zásadný symptóm smerujúci k imobilizácii zlomeného úseku. Naši predchodcovia takto prišli určite veľmi skoro na to, že zlomená, nehýbajúca sa končatina, sa podstatne lepšie zhojí, ako končatina v pohybe. V staroveku máme už rukolapné dôkazy, keď sa na múmiach vyskytujú dlahy imobilizujúce zlomenú končatinu, protézy amputovaných častí, alebo zlaté mostíky v ústach. Dokonca aj najznámejšia múmia mladučkého Tutanchamóna mala zle zhojenú zlomeninu dolnej končatiny. Každodenný život, ale predovšetkým vojnové udalosti – najmä tie posledné dve vojny, prinášali so sebou množstvo zranení spojených so zlomeninou. Chirurgické riešenie spočívalo v repozícii, imobilizácii a v niektorých prípadoch následnej rehabilitácii. Že sa to dá dotiahnuť až k vrcholu môže byť príkladom špecializovaný komplex zariadení pre nemeckých vojakov v komplexe Berlin Buch s obrovskými priestormi pre chirurgiu i rehabilitáciu. „Veď vojačik nato, aby mohol byť zabíjaný a aby mohol zabíjať, musel byť predsa dobre pohyblivý…“. Konzervatívne riešenie sadrovou dlahou bolo teda asi najčastejší spôsob napomáhania urýchleniu hojenia zlomeniny vo vyhovujúcej pozícii. Až podstatne neskôr sa pridali extenčné mechanizmy s ťahom závažím cez kladku na dolné končatiny alebo krčnú chrbticu. Sám si pamätám, že keď sme prišli pred 40-timi rokmi ako študenti na chirurgickú kliniku prezentovali nám novinku: osteosyntézu klincami, alebo dlahami systémom Poldy Kladno. Bolo to čosi mimoriadne, nové. Keď vyvinuli nehrdzavejúcu, nedráždivú, nemagnetujúcu oceľ, otvorili sa medicíne nečakané ďalekosiahlych liečebné možnosti. Z nášho pohľadu – pohľadu rehabilitácie, sa kvalita liečby niekoľkonásobne zlepšila. Od sadrového fixovania a kľudového režimu sme mohli temer zo dňa na deň prejsť k aktivite. Tá znamenala odstránenie preležanín, tromboflebít, zápalu pľúc, negatívnej dusíkovej bilancie … – čo všetko, najmä u starších pacientov, znamenalo temer istú smrť. Ale aj u mladších sa zlepšila kvalita funkčných výstupov: zriedkavo sa dnes už stretáme s osteoporózou, neupraviteľnými flekčnými alebo extenčnými koraktúrami, koordinačnými poruchami a pod.. Pacienta so zlomeninou, riešenou osteosyntézou je proste radosť rehabilitovať. A tak sa nebojme, „vstupujeme do tejto hry“ aktívne čím skôr a na každom mieste!

prof. Gúth

Pohlavný život

Táto téma je aj v odbornej literatúre prakticky až dodnes, v oblasti starostlivosti o chrbticu, tabuizovaná.

Je to asi obranná reakcia slušných ľudí na záplavu pornografie a perverzít, s ktorými sa môžeš stretnúť na každom rohu, v hociktorom novinovom stánku.

Len máloktorý z pacientov, väčšinou mužského pohlavia, sa odváži položiť otázku týkajúcu sa sexuálnej oblasti ošetrujúcemu lekárovi. Naopak, jednoznačné zhoršenie zdravotného stavu u dlhodobo hospitalizovaných pacientov s ťažkosťami s chrbticou (neurológia – neurochirurgia – rehabilitácia) po krátkodobých priepustkách, možno pripísať aj neznalosti základov v tejto problematike.  Odporúčania možno zhrnúť do zásad, s ktorými si sa zoznámil už vyššie. Ohrozený jedinec, pacient s bolesťami v krížoch, pacient po operácii chrbtice – si chrbticu musí chrániť. Preto by mal muž pri milovaní zaujímať skôr pasívnu pozíciu (bez pohybu panvou) na chrbte na tvrdej podložke, čo bolo známe už starým Rimanom. Dokazujú napríklad fresky v Pompejách alebo olejové lampy nájdené aj na našom území. Erotický motív bol na nich vo veľkej obľube. Pri tejto pozícii si môže udržať aj žena driekovú chrbticu chránenú.  Predozadný pohyb panvou je aj u nej nevhodný.

Využitie hmatu v rodine

Dotykom na kožu môžeš ovplyvniť štruktúry uložené hlbšie – teda účinok sa prenáša aj na podkožie, svalové obaly a na svaly, ktoré sú pod vplyvom bolesti tuhé či skrátené.  Hovorí sa, že tam, kde je bolesť, musí byť stuhnutý sval. Inak tam bolesť nie je. Význam skrátenia sme si popísali vyššie. Ak sa nám podarí preniesť príjemný pocit na svaly, môžeme tým začať relaxáciu príslušných svalových skupín.

Dotyk je jeden z najstarších dorozumievacích  prostriedkov medzi ľuďmi. V odbornej literatúre sa popisuje tzv. reč bez slov.  Pôsobí sa pritom na snímače – chladu, tepla, hmatu alebo snímače bolesti. Uvádzané snímače (receptory)  zachytávajú podráždenie z povrchu tela, kože a podkožia –  informujú  o tom mozog. V centre dochádza k uvedomovaniu si informácií.

Masírovaný na základe centrálneho spracovania vždy dopĺňa informácie a predstavy, vyplývajúce zo skúseností, čím sa prijaté informácie o dotyku prejavia komplexnejšie. Vzájomné ovplyvnenie dotykom je rozdielne podľa sily, miesta pritlačenia, stisnutia a pod. Kvantitatívna stránka sa prejaví zmenami v množstve pocitov. Pozitívne  využívanie týchto pochodov z liečebného hľadiska sa uskutočňuje pri masáži. Nemôžem ťa učiť masáž a masážne techniky, ktoré sa vyučujú  na špeciálnych školách. Ako som vyššie spomenul,  tak pre teba, ale aj pre chorého člena rodiny je telesný dotyk žiaduci najmä pre potrebu realizácie svalového uvoľnenia.

Keď nie je koža a podkožie voči spodine pohyblivé, stačí, keď priložíš svoju ruku dlaňou na uvedené miesto a rovnomerným nezmeneným tlakom sa snaž jedným smerom „odtrhnúť“ kožu s podkožím od tuhých štruktúr. Tento tlak nesmie spôsobiť bolesť. Po dvoch minútach, pokiaľ si nezmenil smer a silu, pôsobí tvojmu blízkemu pocit uvoľnenia. Pod rukou cítiš uvoľňovanie kože s podkožím  (fenomén topenia snehu).

Prof. Gúth

Jazda na koni a chrbtica

Z hľadiska chrbtice nemá jazda na koni pretekárske zameranie. Je to jedna z aktivít, ktorú ti odporúčam nielen z dôvodu psychickej relaxácie, ale aj ako prevenciu bolestí chrbtice. Liečebná forma jazdy na koni sa nazýva hippoterapia. Je originálnou metódou ovplyvňujúcou celý pohybový systém. Na rozdiel od širokého spektra skonštruovaných pomôcok používaných v rehabilitácii hippoterapia využíva pôsobenie živej bytosti – koňa. Tým je jej pôsobenie omnoho komplexnejšie.

Naší predkovia na Slovensku si jazdili veselo na koni už pred štyritisíc rokmi. Archeológovia nachádzajú po tejto ich činnosti rozličné čiastky postroja, zubadlá, ostorhy a podobne. Prvé zobrazenie jazdca poznáme zo strieborných biatekov razených našími Keltami v Bratislave v druhom storočí pred Kristom. Je zaujímavé, že aj prvý liečebný predpis, napísaný na Slovensku, sa viaže k jazde na koni. Rímsky cisár Marcus Aurelius počas vojenského ťaženia napísal na brehoch Hrona knihu „Hovory k sebe“, v ktorých píše: „…pokiaľ ti lekár predpíše liečebnú jazdu na koni alebo studený kúpeľ vo vani…“ Toto bolo napísané už v druhom storočí po Kristovi na Slovensku! Jazdilo sa vtedy bez strmeňov! Ostrohy síce mali, ale strmene nie. K ich zavedeniu prišlo na Slovensku asi v siedmom storočí po Kristovi. Jazdci získali v tomto momente úžasnú stabilizačnú oporu – a mohlo sa vo vojnách „veselo zabíjať“ ďalej. Zavedenie strmeňa možno z vojenského hľadiska prirovnať použitiu falangy, kordu alebo guľometa…. Liečebná jazda na koni sa spomína aj s Máriou Teréziou ako aj s Ľudevítom Štúrom.

Vráťme sa však ku škole chrbtice: z biomechanického   pohľadu   ovplyvňovania celého pohybového systému je veľmi účinným faktorom rytmický prenos trojrozmerných pohybových podnetov z chrbta koňa na sedaciu oblasť jazdca. To podmieňuje jeho prirodzené pohybové odpovede. Dochádza k pohybom panvy s následným prenosom na chrbticu, horné končatiny a hlavu. Navodzuje sa veľmi dôležitý skrížený pohybový krokový vzorec (viď vyššie uložené obrázky). Panva sa striedavo predsúva na opačnej strane ako plece, tak ako je to pri prirodzenej ľudskej chôdzi. Aj tým u teba dochádza k náprave svalovej nerovnováhy. Pri pohyboch chrbtice dochádza k zapájaniu osového a osobitne tzv. autochtónneho svalstva pozdĺž chrbtice, ktoré hrá rozhodujúcu úlohu pri správnom držaní tela. Tieto dôležité štruktúry ovplyvňuješ už sedom na pomaly kráčajúcom koni.

Predpokladá sa, že tréningom rovnováhy tela dochádza aj k stabilizácii duševnej rovnováhy. Keďže sedenie na idúcom koni vôbec nie je jednoduché a je fyzicky náročné, musíš s ním začínať postupne. Spočiatku má trvať len 10 – 15 minút 1 – 2-krát týždenne. Postupne ho predlžujeme a až neskôr pridávame klus, cval, prípadne prvky športovej voltíže, pri ktorej robíme stoj, lastovičku a iné prvky na idúcom koni. Na plemene koňa nezáleží, dôležité sú jeho individuálne charakterové a krokové kvality.  Pri sede na koni musíš dodržiavať základné pravidlá korektného sedu, kedy dochádza k najlepšiemu využívaniu pohybových podnetov smerujúcich z koňa na jazdca. Musíš sedieť vzpriamene, nehrb sa. Temeno hlavy je najvyšším bodom tvojho tela. Myslená priamka prechádza oblasťou uší, bedrového a členkového kĺbu. Bedrové a kolenné kĺby sú mierne zohnuté. Nesmieš byť strnulý, ale uvoľnený.

Prof. Gúth

Šport a chrbtica

Z hľadiska zaťaženia chrbtice môžeme športy rozdeliť na:

– športy nevhodné,

– športy indiferentné a

– športy vhodné.

Medzi nevhodné patria:

basketbal, volejbal, tenis, golf, sálový futbal, zjazdové lyžovanie, plávanie štýlom prsia, kontaktné športy a iné.

Medzi indiferentné:

futbal, hokej, lyžovanie na bežkách na snehu, beh a iné.

Medzi vhodné športy patria:

bicyklovanie, plávanie, jazda na staršom koňovi, korčuľovanie na ľade a na „in line“ korčuliach, plávanie na znak a iné. Medzi zvláštne pohybové aktivity môžeme zaradiť (rehabilitáciou veľmi cenenou) chôdzu v bazéne.

Jazda na koni

Jazda na koni, ktorá nemá pretekárske zameranie. Liečebná forma jazdy na koni sa nazýva hippoterapia. Je originálnou metódou ovplyvňujúcou celý pohybový systém. Na rozdiel od širokého spektra skonštruovaných pomôcok používaných v rehabilitácii hippoterapia využíva pôsobenie živej bytosti – koňa. Tým je jej pôsobenie omnoho komplexnejšie. Na plemene koňa nezáleží, dôležité sú jeho individuálne charakterové a krokové kvality.  Pri sede na koni musíš dodržiavať základné pravidlá korektného sedu, kedy dochádza k najlepšiemu využívaniu pohybových podnetov smerujúcich z koňa na jazdca. Musíš sedieť vzpriamene, nehrb sa. Temeno hlavy je najvyšším bodom tvojho tela. Myslená priamka prechádza oblasťou uší, bedrového a členkového kĺbu. Bedrové a kolenné kĺby sú mierne zohnuté. Nesmieš byť strnulý, ale uvoľnený. 

Plávanie

Chôdza v bazéne a plávanie patrí medzi odporúčané pohybové aktivity. Pacienti na to často prídu sami, keď sa ich zdravotný stav podstatne zlepší po 10-dňovej dovolenke pri mori. Väčšinou to pripisujú teplu. Podstatnú úlohu však zohráva práve pohyb vo vode.

Väčšina pacientov je prekvapená, keď ím poviem, že najúčinnejšie je vo vode len chodiť, nemusia ani plávať. A je to efektívne.

Bicyklovanie

Jazdu na bicykli ti môžem plne odporučiť ak sú dodržané isté pravidlá. Predstav si staré fotografie našich dedov, na ktorých sedia na starých bicykloch s obrovským predným a malým zadným kolesom, a pred očami máš ideálnu pozíciu z hľadiska držania tela cyklistu. Tak treba pri bicyklovaní sedieť.

Musíš si teda upraviť výšku sedadla a výšku riadidiel tak, aby si nemusel držať driekovú chrbticu v predklone. Maj ju vystretú! V tejto pozícii určite nebudeš môcť súťažiť, ale veď ty nie si pretekár a nechceš vyhrávať Tour de France ako Peter Sagan! Byť závodným bicyklistom a ešte k tomu aj profesionálom je niečo úplne iné.

Bicykluj sa len pre potešenie! alebo pre potrebu prepravy na krátke vzdialenosti po dedine alebo meste. Turistiku po cyklotrasách rob s postupným predlžova-ním vzdialeností.

Lyžovanie a korčuľovanie

Ako vhodný druh lyžovania ti môžem poradiť, že ideálny je beh na bežkách na rovine s pravidelne sa opakujúcimi pohybmi. Po zvládnutí akútnych bolestí, uvoľnení skrátených svalov a po začatí výcviku rovnováhy ti odporúčam aj korčuľovanie na ľade, prípadne na „in line“ korčuliach na suchu. Záleí na tom, či ovládal pacient tento šport aj pred vznikom ochorenia. Na poslednom mieste, z hľadiska vhodnosti, je zjazdové lyžovanie.

Prof. Gúth

Chrbtica a plávanie

Plávanie je integrálnou súčasťou pohybovej liečby vo vode. Hneď na začiatku třeba povedať, že pre chrbticu je ideálny spôsob plávania znak, resp. obyčajná chôdza vo vode. Nevhodný štýl sú prsia.

Plávanie predstavuje optimálnu pohybovú aktivitu na zlepšenie svalovej sily a  flexibility vo funkčnom pohybovom vzorci. Rozvíja sa motorická kontrola a uvedomovanie si  tela, čo zahŕňa koordináciu pohybu horných a dolných končatín s kontrolou vznášania, rovnováhy a dýchania. Výhodou plávania je i ovplyvnenie bolesti a relaxácia. Trénuje sa aj kardiovaskulárny systém, čo je veľkým prínosom pre   pacientov, ktorí nie sú schopní chodiť ani bicyklovať sa.

Je všeobecne známe, že plávanie je forma cvičenia s minimálnou záťažou kĺbov. Mnohí ľudia si však neuvedomujú, že plávanie, ktoré sa vykonáva nesprávne alebo s neprimeranou  námahou, môže nadmerne zvýšiť záťaž muskuloskeletálneho systému, predĺžiť  liečenie, alebo spôsobiť úraz.

U ľudí s postihnutím pohybového systému treba klásť veľký dôraz na správnu  plaveckú techniku. Totiž – preplávanie rovnakej vzdialenosti „rovnakým spôsobom“ môže predstavovať u rôznych jedincov diametrálne odlišnú záťaž nielen pre jednotlivé časti pohybového systému, ale i pre kardiovaskulárny systém.

Základnou požiadavkou pri chorobách pohybového systému je, aby plávanie bolo nielen biomechanicky účinné, ale i bezpečné. Fyzioterapeut erudovaný v tejto problematike by mal vyhodnotiť plávanie pacienta a určiť najvhodnejší spôsob vzhľadom na jeho postihnutie.

Pre postihnutie je pacient často asymetrický, nielen čo sa týka tvaru, ale i hustoty. Z asymetrie vznikajú problémy s udržaním rovnováhy, s čím musí fyzioterapeut počítať. Každý jedinec je viac – menej asymetrický, ale u telesne postihnutých je to výraznejšie.

Aby bol pacient zaradený do plaveckého výcviku, mal by spĺňať určité predpoklady.  Prvým predpokladom je záujem pacienta. Ak má strach z vody, výcvik býva zdĺhavý, preto z časových dôvodov je výhodnejšie zaradiť ho do iného typu hydrokinezioterapie. Ak má pacient problémy s cvičením na suchu pre nedostatočnú koordináciu a uvedomovanie si tela, výcvik plávania by bol pre neho mimoriadne  náročný. V prípade, že fyzioterapeut nemá dostatok času naučiť ho správnemu a bezpečnému spôsobu plávania, je lepšie nezaraďovať  plávanie do liečebného plánu.

Výcvik sa začína až po vyšetrení pacienta na suchu a dôkladnom zhodnotení jeho  plaveckých schopností.

Ak je pacient začiatočník, sú štyri základné pravidlá, ktorými sa treba riadiť:

– Poloha na chrbte je ľahšia z dôvodu kontroly dýchania – prístup vzduchu je konštantný.

– Pohyby, ktoré sú bližšie k strednej čiare, sú ľahšie ako pohyby vzdialenejšie.

– Je ľahšie zvládnuť obojstranne symetrické pohyby ako asymetrické pohyby.

– Pohyby, pri ktorých sú po celý čas končatiny a trup ponorené vo vode, sú ľahšie ako pohyby, pri ktorých sa končatiny z vody dvíhajú.

Plávanie je špecifická aktivita, ktorú sa musí pacient naučiť. Výcvik postihnutých je takisto špecifický. Začína sa tým, že pacient musí vedieť a udržať vo vode takú polohu, ktorá zabezpečuje bezpečné dýchanie. Až potom sa vyučujú plavecké tempá. Pri výučbe zdravých jedincov je to naopak – najskôr sa učia tempá pri zadržanom dychu, a až keď je zvládnutá činnosť – súhra končatín – koordinuje sa dýchanie s tempami. Pri  rozhodovaní o výbere spôsobu plávania sa vychádza zo stupňa svalovej slabosti, spôsobu plávania, obmedzenia rozsahu pohybu, posturálnej deviácie a dysfunkcie motorickej kontroly. Fyzioterapeut skúsený v plaveckom výcviku má rozhodnúť, ktoré plavecké spôsoby sú na dosiahnutie liečebného cieľa najvhodnejšie.

Plavecký štýl sa modifikuje, ak pacient nie je schopný zvládnuť klasický spôsob pre obmedzenie rozsahu pohybu, nedostatočnú motorickú  kontrolu alebo koordináciu a ak správne plávanie tradičným spôsobom vyvoláva vzostup bolesti alebo dysfunkciu. To  sa zistí pri úvodnej evaluácii.

Na začiatku treba naučiť pacienta bezpečne vstupovať a vystupovať z bazéna. V prípade potreby sa využívajú príslušné zariadenia alebo mu pomáha terapeut ručne. Ďalej treba zhodnotiť, do akej miery je prispôsobený vodnému prostrediu – mentálne i fyzicky, či sa vie vo vode pohybovať, ponoriť tvár, fúkať do vody atď. Potom sa vyskúša rytmické dýchanie so striedavým ponáraním tváre. Učí sa základné návyky, t. j. splývať na bruchu i na chrbte, vrátiť sa do vertikálnej polohy a bezpečne sa v nej udržať, obracať sa v ľahu z polohy na chrbte do polohy na bruchu a opačne. Všetci pacienti by sa mali naučiť  vertikálnu a laterálnu rotáciu v záujme ich bezpečnosti.

Rozoznávajú sa štyri tradičné plavecké spôsoby

  • prsia,
  • kraul,
  • znak a
  • delfín.

Pri všetkých sa izometricky posilňuje svalstvo trupu a dynamicky svalstvo končatín. Ak sa pri úvodnej evaluácii zistí, že plávanie tradičným spôsobom je nevhodné, napr. pre vzostup bolesti, plavecký štýl sa modifikuje.

Za základný plavecký spôsob sa pokladá tzv. bazálny spôsob. Je to plávanie na chrbate. Horné končatiny vytvárajú osmičkový pohyb, ktorý sa skladá z pronácie a extenzie zápästia pri abdukcii a vnútornej rotácii hornej končatiny – čím sa tlačí voda laterálne. Potom supinuje a flektuje zápästie do neutrálnej polohy pri addukcii a vonkajšej rotácii hornej končatiny smerom k neutrálnej polohe, čím sa tlačí voda mediálne a kaudálne. Dolné končatiny vytvárajú pohyb ako pri znaku. Pohyb po hladine pri tomto spôsobe nie je plynulý.

O niečo náročnejšie je plávanie na chrbate, pri ktorom sa horné končatiny pohybujú ako pri obojručnom znaku a dolné ako pri prsiach – tzv. elementárny znak. Obidva tieto spôsoby stabilizujú trup, pôsobia relaxačne a zmierňujú bolesť. Pre pacientov, ktorí netolerujú spinálnu extenziu a rotáciu a nie sú schopní zvládnuť prsia a kraul v neutrálnej polohe, je výhodné aj plávanie so snorkelom a maskou.

V hierarchii náročnosti predstavuje ďalší stupeň plávanie so snorkelom a maskou.    Pri tomto spôsobe ide o asymetrickú činnosť dolných končatín a symetrickú činnosť horných končatín. Pohyb horných končatín je podobný ako pri štýle prsia, pohyb  dolných končatín ako pri kraule.

Kĺzanie pri plávaní so snorkelom nie je pravidelné. Pri  potrebe oddychovať je možné kĺzať s extendovanými kĺbmi a kolenami, členky sú v plantárnej flexii. Horné končatiny sú vo  flexii nad hlavou 15 – 20 cm pod povrchom vody, ruky sú pri sebe s dlaňami obrátenými dolu. Okrem liečebných prínosov predchádzajúceho spôsobu tu dochádza i ku kontrole dýchania. Pri použití snorkelu musí byť pacient schopný vyfúknuť z neho vodu (čo pri zníženej vitálnej kapacite môže  spôsobovať problém), alebo sa musí naučiť vytiahnuť snorkel z úst a otočiť sa na chrbát, aby mohol voľne dýchať.

Tento spôsob plávania je ľahký pre pacientov za predpokladu, že sa naučia správne  používať masku a snorkel. Je výhodný najmä pre pacientov, ktorí netolerujú spinálnu  extenziu a rotáciu a nemajú dostatočnú silu na stabilizovanie trupu, aby zvládli  prsia a kraul v neutrálnej polohe chrbtice. Je vhodný aj pre pacientov, ktorí nemajú  dostatočnú motorickú kontrolu na zabezpečenie dýchacej techniky pri štýle prsia a kraul.

Ak má napríklad pacient bolesti pri záklone hlavy a sťažuje sa na bolesti pri plávaní štýlom kraul, musí sa naučiť dýchať pri stabilizovanej chrbtici a vyvarovať sa jej extenzie. Ak sa mu to nedarí, môže prejsť na plávanie so snorkelom.

Pri plaveckom spôsobe znak sa zmenšujú fyziologické zakrivenia chrbtice, v silovej  fáze však vzniká rotácia tela smerom k záberovej hornej končatine, čo nemusí každý pacient tolerovať.

Pacient si potrebuje dobre uvedomovať telo a musí mať dostatočnú silu na stabilizáciu  trupu pri rotáciách a extenzných silách. Zároveň je potrebné mať dostatočný rozsah pohybu  v pleciach.

Pacienti s postihnutím pleca, napr. po úraze, nemusia tolerovať repetitívne rezistované pohyby nad hlavou. Dobré uvedomovanie si tela je potrebné aj pre kontrolu priamočiareho plávania.

Pri plávaní na boku je pohyb horných a dolných končatín asymetrický, hlava sa drží  tak, aby sa nos a ústa držali nad vodou. Plavecký spôsob na boku je ťažší, pretože  všetky štyri končatiny majú odlišný pohyb. Kop pri tomto spôsobe môže byť ťažký pre pacientov, ktorí netolerujú laterálnu flexiu chrbtice. Je potrebné dobre

si uvedomiť telo, aby sa udržala správna poloha trupu a koordinovali pohyby horných a dolných končatín.

Výhodou plávania na boku je posilňovanie a aktívny strečing horných a dolných končatín, podpora nezávislej činnosti obidvoch strán tela, predĺženie trupu na nižšej strane a vytrvalostný tréning.

Štýl prsia môže byť nepríjemný pre pacientov s bolesťami v šiji a v krížoch, pretože   spôsobuje  extenziu v uvedených  oblastiach.

Štýl môže byť modifikovaný s použitím masky a snorkelu, aby sa znížila záťaž na šiju, chrbát a plecia s dýchacou  technikou. Môže však byť nepríjemný aj pri postihnutí pleca, ak nie sú tolerované repetitívne rezistované pohyby.

Tento štýl vyžaduje dobrú koordináciu, čo môže byť náročné pre pacientov, ktorí s ním nemali predchádzajúce  skúsenosti. Rovnako je potrebné dobré uvedomovanie si tela a silná stabilizácia trupu najmä pri extenzných silách.

Výhodou tohto spôsobu plávania je posilňovanie a aktívny strečing horných a dolných končatín, stabilizácia trupu, vytrvalostný tréning a kontrola dýchania.

Kraul môže byť nepríjemný pre pacientov s postihnutím šije, ktorí netolerujú extenziu ani rotáciu chrbtice, a pre pacientov s postihnutím pleca, ktorí netolerujú repetitívne pohyby nad hlavou alebo ktorí nemajú úplnú extenziu – flexiu alebo vnútornú rotáciu. Tento štýl môže byť modifikovaný s použitím masky a snorkelu, čím sa zníži záťaž  chrbta, šije a pliec s dýchacou  technikou. Pri tomto spôsobe plávania je potrebné mať dobré uvedomovanie si tela a silu na stabilizáciu hrudníka, najmä pri rotácii a extenzných silách. Výhodou tohto spôsobu je rozsah pohybu horných končatín a aktívny strečing, posilňovanie dolných končatín, nezávislá činnosť obidvoch strán tela, stabilizácia trupu, kontrola dychu a vytrvalostný tréning.

Plávanie predstavuje celkom nový stupeň a spôsob nervovosvalovej koordinácie,  neporovnateľný s bežnými lokomočnými pohybmi na suchu. Preto treba vypracovať pre každý spôsob plávania príslušný  pohybový stereotyp. Na skĺbenie správneho pohybu jednotlivých častí tela sa často používa plávanie na  dlhé  vzdialenosti, čomu sa hovorí vyplávanie.

Výhodným doplnením plávania sú plavecké hry s pomôckami, ktoré poskytujú široké  možnosti využitia. S dvoma plávacími kolesami sú napr. možné spinálne cvičenia. Zlepšenie funkcie pri cvičení vo vode sa dosahuje bez bolesti a zábavnejším  spôsobom, zdravotný stav sa zlepšuje zdanlivo bez väčšej námahy.

Prof. Čelko, prof. Gúth

Cvičenie na lopte

Ako sed na lopte nacvičiť

Sadni si do stredu lopty. Bedrový kĺb, koleno a noha sú v jednej rovine. Bedrové kĺby sú o niečo vyššie ako kolená. Noha je opretá celou plochou a prstami o podložku. Panvu klop mierne dopredu, telo drž vzpriamene, hlava má svoje miesto v predĺžení chrbtice.

Ďalšou prednosťou lopty je jej využitie pri cvičení. Dodržiavaj pri ňom tieto zásady:

– Začni tým najľahším cvičením a prispôsob ho svojmu zdravotnému stavu.

– Najlepšie je cvičiť naboso.

– Vnímaj pohyb tela.

– Pri cvičení nezadržiavaj dych.

– Nepreceňuj svoje sily.

– Pri cvičení dodržuj bezpečný priestor, aby nedošlo k prepichnutiu alebo poškodeniu lopty.

Pohojdávanie sa na lopte

Ak si si nacvičil a zautomatizoval správny sed na lopte, môžeš začať s pohojdávaním sa. Jemne sa na lopte pohojdávaj hore a dolu. Možno sa ti zdá, že snáď ani nejde o cvičenie. Opak je pravdou. Aj takéto pohojdávanie sa preberá k životu svaly, ktoré pri statickom sede (na bežnej stoličke, pohovke atď.) nevyužívaš a raz by sa stali úplne zabudnutými a „zbytočnými“.

Uvoľňovanie driekovo-krížovej chrbtice na lopte

  1. Podsadzovanie a vysadzovanie panvy

Jednu ruku si polož na brucho a druhú na krížovú kosť. Pohybuj panvou rytmicky vpred a vzad. Ruky ti pomôžu pohyb ľahšie pochopiť. Až si pohyb zautomatizuješ, môžeš cvičiť s rukami spustenými vedľa tela alebo prejsť na ďalšie cvičenie.

  1. Pohojdávanie panvy do strán

Daj si ruky vbok a pohybuj panvou vpravo a vľavo, až sa pohyb stane automatickým.

  1. Krúženie panvou

Ruky nechaj vbok a spoj predchádzajúce cvičenie do plynulého pohybu panvou. Krúž panvou vpravo a vľavo 10-krát.

Cvičenie na lopte na zlepšenie svalovej koordinácie

  1. Pohojdávaj sa hore a dolu, potom upaž vystreté ruky a dlane otoč a ťahaj do strany. Postupne pridaj krúženie hornými končatinami: za stáleho pohojdávania sa nimi opisuj kruhy s priemerom asi 20 cm.
  1. Pohojdávaj sa hore a dolu, pričom rytmicky striedavo dvíhaj pravú a ľavú nohu. Neustále si kontroluj postavenie chrbtice. Ruky nechaj v miernom upažení.
  2. Pohojdávaj sa hore a dolu, ruky mierne upaž. Rytmicky si prekladaj pravú nohu cez ľavú a opačne. Chrbát maj vzpriamený.
  1. Cvičenie začni zo sedu pohybom lopty vpred. Zo začiatku maj ruky opreté o loptu. Postupne opieraj o loptu krížovú, hrudnú oblasť chrbtice až po krk a hlavu. Panvu vytláčaj nahor, telo drž od kolien až po hlavu v rovine. Po krátkej výdrži sa vráť späť.
  1. Z podrepu cez kľak na lopte posúvaj loptu opierajúc sa o ňu rukami a predkoleniami. Panvu vytlač najskôr dohora a potom sa snaž akoby sadnúť na päty, resp. medzi päty.

Príklady na cvičenia na lopte v ľahu na bruchu

  1. Dvíhaj ťahom striedavo pravú a ľavú hornú končatinu na úroveň chrbta. Opakuj 10 až 15-krát.
  1. Pohyb začni napnutím sedacieho svalu. Dvíhaj striedavo ľavú a pravú dolnú končatinu do zanoženia. Neprehýbaj chrbát. Krátko vydrž. Uvoľni sa. To isté opakuj na druhú stranu.
  1. Dvíhaj vpred obe ruky do úrovne predĺženia trupu. Výdychom vráť ruky do relaxačnej polohy na loptu. Opakuj 10-krát.
  1. Dvíhaj súčasne pravú nohu a ľavú ruku. Po krátkej výdrži uvoľni a vymeň končatiny. Opakuj 10-krát.
  1. Posúvaním rúk smerom dopredu sa lopta dostane až na úroveň tvojich nôh, prípadne predkolenia. Trup drž v jednej rovine.

Príklady na cvičenia na lopte v ľahu na chrbte

  1. Daj si ruky za hlavu, nohy opri lýtkami o loptu. Kolená a bedrá zvierajú uhol 90°. Rytmicky striedavo zatláčaj päty do lopty. Opakuj 10-krát.
  1. V ľahu na chrbte pokrč nohy a opri ich o loptu. Pätami gúľaj loptu do kruhu na obe strany. Opakuj 8-krát na každú stranu.
  1. V ľahu na chrbte chyť loptu predkoleniami. Kolená a bedrá zvierajú pravý uhol. Priťahuj loptu k bruchu a opäť polož na podložku. Dbaj na to, aby si počas celého cvičenia nezodvihol krížovú oblasť z podložky. Opakuj 10-krát.
  1. Vlož si loptu medzi kolená a oboma kolenami do nej s výdržou zatláčaj. Doba výdrže je 10 – 15 sekúnd, cvik opakuj 15-krát.

Podrobnosti o cvičení s loptou nájdeš vo viacerých publikáciách vydaných v poslednom čase.

Gúth a kol.: Liečebné metodiky v rehabilitácii, 2015

Cvičenie na precítenie pohybu

Cvičenie na precítenie pohybu vychádzajúce z vývoja dieťaťa po treťom mesiaci života (podrobnosti môžeš nájsť vo vývojovej kineziológii):

  1. začni v polohe na chrbte,
  2. potom vystri ruky smerom nahor a zohni nohy v bedrových kĺboch a kolenných kĺboch 90°,
  3. nasleduje pretočenie do strany (napríklad doprava) tým, že ľavú ruku a ľavú nohu pretočíš vpravo, ľavú nohu pritom ešte viac ohýbaš v bedre,
  4. potom sa dostaneš na brucho, na podložke vystri nohy v kolenách a ruky máš na podložke zohnuté v lakťoch,
  5. následne sa dostaň do pozície „na štyri“,
  6. z tejto pozície vystri ruky v lakťoch a nohy v kolenách a dvihni panvu nahor,
  7. posúvaj ruky smerom k nohám a z tejto pozície sa dostaň do stoja,
  8. pohyb považujeme za ukončený v stoji s pripaženými rukami.

Cvičenie rob pomaly, tak, že si uvedomuješ pozície končatín a jednotlivých častí trupu. Zo stoja sa môžeš vrátiť do ľahu v opačnom poradí realizovaných úkonov. Zopakuj 4-5x!

                                                             Gúth a kol.: Liečebné metodiky v rehabilitácii, 2015

Náhle vzniknutá bolesť

Kľudový režim v posteli počas 3-4 dní si vyžaduje náhle vzniknutá bolesť brániaca pohybu, resp. zhoršujúca sa pri bežných pohyboch. Kľud je totiž základným predpokladom zvládnutia akútnej bolesti. Keď zostaneš v pokoji, budeš predchádzať nástupu nežiadaných pochodov – zmena napätia svalstva, zmena presiaknutia väziva pod kožou s obmedzením pohyblivosti, zvýraznenie bolesti…

Úľavová pozícia v ľahu

V ľahu na bruchu je ideálne ležať tak, že sa oprieš o lakte (pred televízorom, prenosným počítačom). V tejto pozícii musíš vydržať dlhšie ako 5 minút. Pohyb nesmie byť prudký, má byť skôr pomalý, vláčny. Túto polohu môžeš na niekoľko sekúnd vystriedať s pozíciou s oporou na dlaniach a s vystretými lakťami. Úľavu navodí aj relaxačná poloha na chrbte s podloženými predkoleniami + „vedomé dýchanie“, ktoré sa naučíš na rehabilitácii. Keď ti bolesť nedovoľuje zaujať pozíciu na bruchu (stáva sa to zriedkavo) je nález vážny a musíš vyhľadať lekára.

Úľavová pozícia na lopte

Úľavovú pozíciu na lopte možno zaujať na bruchu alebo na chrbte.

Nohami naširoko obopni loptu a rukami sa voľne pridržiavaj. Uvoľni sa. Z podrepu s loptou v náručí sa môžeš na lopte prevaľovať dopredu a dozadu. Vo väčšine prípadov nastupuje v tejto pozícii úľava a ústup bolestí.

Keď ti však úľavu prináša poloha na chrbte postupne si pomaly líhaj chrbtom na loptu. Šľapami nôh buď pevne opretý o podlahu a telo nechaj kopírovať tvar lopty. Uvoľni sa a opäť pridaj malé výchylky do rôznych strán. Následne pocítiš úľavu a ústup bolestí. Fitlopta poskytuje driekovej chrbtici oporu, ktorú by sme mohli prirovnať dutine brušnej s fungujúcimi svalovými skupinami (bez prítomnosti svalovej nerovnováhy – oslabené svaly steny brušnej, skrátené ohýbače bedrového kĺba, svaly okolo chrbtice).

Úľavová pozícia v stoji

Keď stojíš počas akútneho štádia, môžeš zaujať úľavu prinášajúcu polohu s napriamením v drieku – hovoríme o neutrálnej polohe alebo „správnej centrácii“. Vyššie som už písal o postavení panvy ako o postavení lavóra naplneného až po okraj vodou. Keď sa už máš počas bolestivého štádia hýbať, je potrebné vykonávať pohyby tak, aby ti neprovokovali bolesť. Aj za cenu, že sú tieto pohyby nepraktické, prípadne, niektoré nesmieš   vykonávať vôbec…

V prípade nástupu bolestí sa svaly pozdĺž chrbtice nadmerne stiahnu (kontrahujú), čím vytvárajú obranné napätie. Zvýšené napätie bráni nežiaducemu pohybu, a tým sa organizmus chráni pred bolesťou. Ale keď tento stav trvá dlho, vznikajú zmeny aj v nadmerne napnutých svaloch a ich obaloch. Následne sa bolesť zväčšuje, a tým sa provokuje ešte väčšie zvýraznenie svalového napätia. Je to vyššie popísaný uzavretý bludný kruh, ktorý sa snažíme pri liečbe preťať pokojom, tabletkami proti bolesti alebo injekciami, elektroliečebnými procedúrami, prípadne obstrekmi alebo infúziou. Sú to všetko prostriedky, ktoré má k dispozícii rehabilitačný lekár a spolupracujúci rehabilitačný pracovník. Ich podávanie musí byť prísne individuálne a ohraničené.

Prof. Gúth